Prelistovala som si v jeden z večerov v minulom týždni správy,
Pribúda útekov detí z domu, aj pokusov o samovraždu, píše sa v článku v linku
10 dní vo vestibule nemocnice zomieral človek bez domova a povšimnutia, prechádzali tadeto ľudia aj s deťmi a nikoho netrápilo, že tam leží bezmocný, chorý, hladný, starý bezdomovec, prípad popisuje článok v linku
A do tretice príbeh o tom, ako v Pezinku minulý pondelok veľký psisko dohrýzol dievčatko pri venčení yorkshira, ktoré bránilo svojho psíka a psíka zrazilo auto, keď sa snažil zachrániť útekom https://regiony.zoznam.sk/krvavy-utok-skolacka-saska-skoncila-doranana-a-jej-psik-mrtvy-chlap-iba-mavol-rukou-a-usiel-nenechame-to-tak-ozvi-sa-vyzyva-ho-otec/#disqus_thread
ten lump si vzal svojho psiska a spokojne zmizol, nechal tam bez pomoci dohryzené dieťa s jeho mŕtvym psíkom. Viete si vôbec predstaviť, ako sa to dievčatko cítilo?
Neprizerala by som sa tomu mlčky, byť tam. Nemali by sme mlčať, ak niekto stvára niečo zlé. Lebo veď vážne chcete žiť v takom svete, kde budeme ľahostajní a nesúcitní?
Nemýľte sa, ak píšem, že Zámer sveta to tu riadi a nie my, že nič v živote nie je náhodné a veci sa dejú tak, ako majú – neznamená to rozhodne, že by sme sa mali darebáčinám len prizerať. Práve naopak, situácie prichádzajúce do nášho života čakajú na našu reakciu. Zachováš sa čestne a zodpovedne, alebo nečestne, vykročíš priamou cestou bližšie k poslaniu alebo zahneš ďalšou falošnou odbočkou – tá voľba je na nás.
Vrátila som sa k tým správam, aj k úvahe z prvého blogu jedenástky Cesta duše 1. a na ňu teraz nadviažem. Čo robiť, aby deti boli šťastné? Vymenovávať čo všetko treba robiť by v tejto chvíli iste nebolo na mieste. Nemáme totiž zodpovedanú základnú otázku „čo to znamená byť šťastný“?
Na túto otázku hľadajú odpoveď ľudia – a hlavne filozofi – stáročia, a nie som si istá, koľkí ju našli.
Podľa mňa platí „povedz mi, čo podľa teba je šťastie, a ja ti poviem kto si“.
Prezradím vám môj názor – myslím, že so šťastím je to ako so smrťou. Z rituálu zomierania a znovuzrodenia viem, že každý z nás má svoju vlastnú smrť, ktorá nás sprevádza životom a klepká po pleci „hej, kým zomrieš, ži“. A podobne asi máme každý svoju vlastnú predstavu o šťastí. Aké mám právo presviedčať niekoho „no tak, nepachti sa za majetkom toľko, neprinesie ti to šťastie“, alebo „pozri, šťastie nie je v tom, že si kúpiš drahé auto“, keď mu to dáva aspoň pocit pseudošťastia, a bez neho sa necíti šťastný vôbec?! Načo by som takého človeka vliekla k podvečernej vatre opekať slaninku, alebo sa brodiť po potoku, keď to pre neho nič neznamená?
Každý z nás potrebuje k poznaniu dôležitosti vecí a hodnôt vo svojom živote prísť sám a poskladať si to jedinečne pre seba. Poviem vám akurát to, ako som si predstavu šťastia poskladala ja.
Pre mňa je dôležitý pocit vnútornej slobody. Keď ho začnete cítiť, nezoberú vám ho ani väzením. Úžasným vzorom vnútornej slobody je pre mňa Chan-Šan. Občas ho spomeniem aj v blogu – vzdal sa významného postavenia na cisárskom dvore a odišiel písať básne na skaly do hôr. Ako o ňom píšu stránky s ponukou kníh – bol inšpiráciou pre filozofiu zenu aj pre beatnikov. V knihe Básně z ledové hory ho popisujú ako podivína žobrajúceho v kláštore o jedlo a bláznivo sa smejúceho, ale ja vnímam jeho vnútornú slobodu života.
A vieme my ako bude v očiach budúcich generácií vyzerať trebárs niektorá z dnešných celebrít či umelcov? No dobre, to nie je ten správny príklad, aj v našich očiach už teraz vyzerajú podaktorí z nich kadejako.
Mám túto jeho knihu – škoda, že ju nevydali už dávno nanovo
– je pre mňa príkladom toho, ako človek nemusí povedať veľa, aby povedal veľa.
Vnútorný pocit slobody pokladám za predpoklad šťastia.
Verím ti, povedala som Zámeru sveta a vykročila som v minulom roku. Vykročiť k zmene po dlhom čase nejakého stereotypu nie je nikdy ľahké, nech už je ten stereotyp akýkoľveki. Pochopila som dávnejšie, keď som riešila veci v súkromí, že Zámer sveta nás vedie k určitým krokom, a ak ich neurobíme dobrovoľne včas, tak nás privedie až na hranicu, kedy je nevykročiť pre nás neprijateľné. Teraz veci neboli zlé a fungovali – ale je pravdou, že som v hĺbke srdca túžila vykročiť k veľkému projektu. Zámer sveta mi šepkal už nejaký čas – vykroč. Bála som sa. Daj mi znamenie správnosti cesty, prosím, povedala som tesne pred vykročením. Zasmial sa a kývol – pozri. Dívala som sa na obraz na stene a zrazu som tam videla vranu. A potom i strom plný vrán. No aká je pravdepodobnosť, že v štátnej inštitúcii na chodbe rovno pred vami bude v tej chvíli obraz s vranami a havranmi? Tie ma sprevádzajú. Ďakujem, zašepkala som a šla som k zmene s dôverou. Iste, teraz podmienky na veľký projekt hotové nemám, no som si istá, že ak ho raz mám realizovať, tak sa veci poskladajú.
Kedysi som v blogu dala obrázok jazdca na koni, idúceho po tenkom lane ponad priepasť.To je hĺbka dôvery, s ktorou by sme mali dať sa viesť Zámeru sveta. Iste, tým kto vedie je Zámer sveta, on vedie tak či tak, ale až naše slová „Ty vedieš“ sú prijatím toho (Česi majú krásny pojem „vyšší řád“), a prinášajú vnútornú slobodu rozhodnutím „chcem ťa nasledovať“.
A zdroje šťastia?
Opakovane som v blogu písala o príbehu bieleho králička z knihy Vybraná tajemství profesora Kesslera. Králiček si dával každý deň tri otázky – Na čo sa dnes tešíš? Koho máš dnes rád? A čo by Ti povedal Veľký biely králik – čiže Boh – keby bol?
Nie som biely králiček, a priznávam, že si ich už nedávam úplne každý deň, ale iba občas, no snažím sa pravdivo si na ne odpovedať.
Na čo sa dnes tešíš?
Horúci čaj so sirupom na balkóne s pohľadom na oblaky letiace oblohou. Každodenné malé radosti, okamihy pohody, záblesky zázračna, ktoré v nich zachytávame sú pre mňa zmysluplnejšie pre pocit šťastia, ako nejaké veľké a úžasné veci, ktoré sa udejú občas. Nie že by také veci v našom živote neboli fajn, ale napríklad vysokú školu obvykle končíte raz za život – a raz v živote šťastný byť nestačí…
Niekedy stačí k pohode vidieť aj krásnu fotku. Jedna z najlepších vecí minulého roka u mňa bola, že som sa pridala do skupiny Scotland´s Scenery. Čarokrásna krajina, úžasné fotky. Mám rada najmä východ slnka, sú to prekrásne okamihy.
Na čo sa teším je pre mňa aj o nádeji. Som veľký snívač a mám vždy v zásobe niekoľko nápadov, čo všetko by som mohla robiť – väčšie i menšie, skutočne úžasné i hodne pochabé, niektoré z nich určite zrealizujem.
A mám dnes narodeniny, tak sa dnes teším i na oslavu s deťmi.
Koho máš dnes rád?
Pre mňa dnes je navždy, moje vzťahy majú hlboké korene, malý okruh ľudí s pevným miestom v srdci – netúžim po kope povrchných známych. Viete, nesúhlasím s tvrdením, že si priťahujeme takých ľudí, akí sme – mám okolo seba naozaj láskavých a skvelých ľudí, nepripadám si taká úžasná. Ľudí môjho sveta mám rada nefalšovane a z celého srdca aj s ich chybami a omylmi, vážim si ich prirodzenosť. Stojím pri nich pevne.
Mám rada zvieratá a ostatné živé bytosti Zeme, ako rastliny či kamene.
Čo by ti dnes povedal Veľký biely králik, čiže Boh, keby bol?
Hm, dáme tri veci, ktoré by mi povedal?
Aby som naozaj spomalila a dopriala si aj oddych. Zámer sveta súhlasne prikyvuje. Chcem spomaliť, no čo vám poviem – ešte sa mi to celkom nepodarilo. Teším sa, že budem čítať, aj kreatívne háčkovať a štrikovať zo zvyškov vĺn, čo mi zostali z čias pletenia vestičiek a papučiek pre syna, a spravím zopár pochabo krásnych odevov pre seba. No musím popracovať ešte pár vecí. V posteli pod vankúšom čaká na svoju príležitosť kniha od jednej z mojich obľúbených autoriek Deverauxovej, a moc ma ťahá si ju zasa prečítať. Zámer sveta posmešne zasyčal – Keby len tá. Hej, môj nesplnený sľub – z knihy čo mi posunul čítať, som prečítala zatiaľ len úvod. Nemám rada ľudí, ktorí neplnia sľuby – a chcem dodržať slovo.
Aby som našla odvahu znovu naozaj veriť naplno. Hm, neviem, myslím, že dokážem veriť naplno, no dnes viem, že dôveryhodnosť správania je podmienkou dôvery, neverila by som bez nej slepo. Páčil sa mi v minulom týždni príbeh Japonca, ktorý zaviazol na pustom ostrove a žil tam bezmála 30 rokov. Potom ho akože zachránili a odviezli domov. Výdobytky civilizácie nepokladal za výdobytky. Šťastne sa smial, keď ho viezli späť. Rozumela som mu.
Aby som si vysporiadala veci, ktoré ma stále zraňujú. Áno, zbavila by som sa tým ani neviem čoho – hnevu, sklamania, nedôvery? Nepohody. Neochoty veriť, povedal Zámer sveta prísne. Mám uzavretú moju minulosť, a nevrátila by som sa do nej určite. Ale nemám uzavreté poznanie z pokecu – ten batalion šlápot, čo si vypisujú s cudzím manželom, hoci vedia že má v ďalšej izbe ženu a deti. Pavúky naťahujúce siete a cicajúce iným krv. Stratila som dôveru k tým ženám. Aj úctu. Hej, z tohto jediného poznania sa ťažko vyhrabávam.
Elena
K diskusii Milan1 Ale v tom s Tebou plne súhlasím, o tom niet čo debatovať. S takým partnerom ukončíš vzťah. Ale ja tu riešim i ten druhý aspekt, tie ženy – a práve to nemám uzavreté. A akosi sa ani nedivím, že sú podaktoré deti nešťastné, ak majú také matky bez akýchkoľvek morálnych hraníc…
"Ale nemám uzavreté poznanie z pokecu –... ...
Celá debata | RSS tejto debaty