otvorene

Smutná štatistika v článku vzdelávacieho portálu v linku

https://eduworld.sk/cd/pr/11241/zabudnime-na-to-ze-vsetci-musia-mat-jednotky-deti-musime-ucit-zakladne-zrucnosti-tvrdia-berovci-ucitelia-s-30-rocnou-praxou

Každý druhý tínedžer tvrdí, že chce byť influencer. 

Na Slovensku. Nuž, ani sa nečudujem, však v tejto spoločnosti sme to dotiahli tak ďaleko, že za poctivú prácu dostanete o dosť menej, ako za influencerovanie. Aj keď úprimne poviem, nechápem to, že im ľudia aj niečo posielajú a kupujú si tie ich tárania – počula som z akéhosi influencerského vysielania útržok – a jediné, čo by dotyční influenceri odo mňa dostali, by boli dve po hube. Fakt strašné, čo tam tárali.

Ucta k poctivej práci mizne – najskôr mnohí chceli študovať, vraj preto, aby nemuseli pracovať manuálne. A potom už ani nijako pracovať, lebo je pohodlné influencerovať a nerobiť žiadnu prácu. Nuž, tvárme sa, že sú to celebrity, a pomáhajme im luxusne zarábať.

Vraj veľa mladých chce do zahraničia utekať po skončení školy.

Takže z tých, ktorí by na Slovensku zostali, časť mladých ľudí bude influencermi.

Druhá časť z nich bude debilmi – ako v tom známom vtipe, kde chlapček učiteľovi povedal, že ako dospelý chce byť debilom, lebo ocko hovorí „pozri, že čo všetko má ten debil – luxusné auto, dom, babu“. Budú ochotní urobiť čokoľvek kvôli peniazom a postaveniu.

A tretia časť bude neetkami – t. j. nebudú robiť vonkoncom nič, len sa povaľovať na sociálnych dávkach.

Úplne úžasná perspektíva. 

Myslím, že terajší minister školstva Drucker by mal namiesto špekulovania ako zaviesť maturitu z matematiky opätovne, radšej uvažovať, ako spraviť pre mladých ľudí prácu zmysluplnou.

Plne súhlasím s tým, čo článok píše, že

jednou z kľúčových vecí, ktorú deti dnes neučíme, je zvažovať, čo chcú v živote robiť. Kedysi sme navrhovali predmet nazvaný „Čím budem, keď budem veľký“, kde by sa deti zamýšľali nad svojou kariérnou cestou. Túto myšlienku odvtedy každý rok realizujú v skvelej Škole u Filipa v Banskej Bystrici. Deti si tam pozývajú do školy ľudí z rôznych profesií a nadšenie s nimi diskutujú. Je to nesmierne obohacujúce pre obe strany. Mali sme to šťastie, že pozvali aj nás a pripravenosť detí, ich vhľad a záujem o našu prácu boli naozaj úžasné…. Namiesto tlaku na známky by sme mali podporovať rôznorodosť a umožniť žiakom rozvíjať sa aj v praktických zručnostiach, napríklad v stolárstve, záhradníctve, či v iných oblastiach. Dať im možnosť spoznať čo najširšie spektrum ľudských činností. Veď je absurdné, keď viac ako 50 % tínedžerov tvrdí, že sa chcú živiť ako influenceri!

Určite by takáto zmena bola na prospech nielen pracovnému zameraniu žiakov, ale aj ich sebaprijatiu a zrejme aj minimalizovaniu ďalších rizík v školskom prostredí, napríklad zníženiu hrozby výskytu fenoménu šialených strelcov.

Článok je pravdivý tiež v poukázaní, ako sa čaká, že škola bude veci meniť – učitelia, poďme, meňte postoje žiakov v tejto oblasti.  Ibaže – ako píše – rodičia nastavujú vzťah dieťaťa k vzdelávaniu dávno predtým, ako ho pošlú do školy. Oni rozhodujú, kde v detskej hierarchii vzdelávanie bude. Škola už môže túto hierarchiu iba korigovať.

Povedzme si pravdu – kedyže to slovenské deti sledujú tých influencerov, azda počas hodiny matematiky alebo slovenského jazyka? Nie, kdeže, doma, v čase ich osobného voľna – kedy by práve maminky a ockovia mali mať prehľad o tom, čo ich potomkovia robia. A rovnako tak by to mali byť oni, kto svojim deťom pomáha v zameraní sa na ich budúcnosť, vštepuje hodnoty a úctu k práci. 

Rodič sa u nás síce volá RODIČ, ale to neznamená, že jeho úlohou je len priviesť dieťa na svet a padla.

O hodnotách niektorých rodín mám svoj názor – matka boxujúca pokec, facebook či iné sociálne siete pár hodín denne a kvačkajúca svoje fotky všetkého druhu kdekade, sotva dá jasné hranice v tomto smere svojim deťom.

Vo vzťahu ku škole i rodine, aj v spoločnosti celkovo je potrebné zodpovedať otázku, čo chceme výchovou docieliť – či chceme chodiace encyklopédie vedomostí, individualistov kráčajúcich za úspechom cez mŕtvoly, alebo dobrých a láskavých, pracovitých ľudí.

V takom prípade by bolo namieste zaviesť predmet „životná múdrosť“  a v školách vytvoriť kútiky pre zvieratá z útulkov, o ktoré by sa deti pod dohľadom učiteľov starali. Naučili by sa, že živý tvor nie je hračka, že sa treba starať pravidelne, aj keď sa nám nechce, a učili by sa láskavosti a súcitnosti, pokore, úcte a vďačnosti v živote. Chodili by s učiteľmi do terénu a učili by sa ako sa ohľaduplne správať – ako uvoľniť miesto v autobuse, ako stáť v rade pri autobuse a nepchať sa hlava – nehlava, ako sa zdraviť starším, ako neprejsť nevšímavo okolo zvieratka v núdzi, ako robiť dobré skutky.

Boli by smerovaní presne k opaku toho, čo im tu nakukávajú progresívci – ku medzigeneračnej úcte a uvedomeniu si vzájomnej previazanosti predkov a potomkov.

Učili by sa vidieť, čo všetko oni sami v živote majú a oceniť to, byť vďační za príležitosti. Aj doceniť pokoru v živote, a smerovať k nej.

Treba dať v spoločnosti dôraz na čestnosť, zodpovednosť a  poctivú prácu. Nie je v poriadku, ak na kriminálnika v base denne vynaložíme viac ako dostane pracujúci človek za zodpovednú prácu. Nie, nie je to v poriadku, ak na ľudí, ktorí spoločnosti nedávajú nič a len jej spôsobujú škody, vynakladáme viac, ako na ľudí poctivo spoločnosti prispievajúcich. Treba to jasne a otvorene pomenovať, a prestať sa hrať na falošnú humanitu, že kriminálnici majú ľudské práva. Azda tí, ktorá pracujú  a dôchodcovia, ktorí na spoločnosť desiatky rokov pracovali, ich mať nemajú? Kuriózne to bolo v situácii, kedy sa hovorilo o obmedzovaní energií, kedy sa garantovala teplota kriminálnikom v base, ale už nie aj na pracoviskách, v školách, či nebodaj dostatok financií na jej udržiavanie pre dôchodcov doma.

Plne rozumiem tomu, že potom deti nemajú úctu k poctivej práci a radšej by sa bezpracne povaľovali ako influenceri.

Elena

K diskusii  palenque  Ani v zlom sne. Influenceri sa svojim vypisovaním a nahrávkami živia – to je ich zámer.