Ak som včera písala o tom, že bude potrebné dlho čakať na rozhodnutie Najvyššieho súdu, predstavte si – nie je to pravda. Takže dnešný blog o rozhodnutí Najvyššieho súdu, aj o Radbruchovej formule na pokračovanie…
Rozsudok Najvyššieho súdu SR
Najvyšší súd SR rozhodol vo veci dňa 7. marca 2017, dovolanie páchateľky zamietol a hneď 8.3.2017 aj rozhodnutie doručil OS v Revúcej – šlo o vec 3Tdo/6/2017. Takže dnes som v rámci mojich krokov aj túto informáciu zistila.
Rozsudok je verejne prístupný na stránke Najvyššieho súdu SR medzi rozhodnutiami – http://www.supcourt.gov.sk/rozhodnutia/?page=2
Odsúdená lekárka, rovnako i obžalovaná nemocnica sa snažili zablokovať konanie vo veci odškodnenia tým, že žiadali čakať na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci dovolania odsúdenej lekárky. Odvolanie vo veci návrhu na prerušenia konania sp. zn. 4C/44/2016, ktoré zamietol OS v Revúcej, mal riešiť KS v Banskej Bystrici. Ten však dodnes odvolanie nedostal, pretože sa dodnes čaká na doručenky niektorých účastníkov konania – hádajte koho? Pravdaže právnych zástupcov obžalovanej nemocnice a odsúdenej lekárky. Takto sa hrá o čas, a tento štát im takúto špinavú hru, bezohľadnú voči obetiam, umožňuje.
Najvyšší súd im spravil svojim rýchlym rozhodnutím vo veci škrt cez rozpočet.
Dám teraz niečo z listu…
pôvodne včera v noci písaného pre NS a KS v BB. Určite ale list nepríde nazmar, využijem ho potom pre medzinárodný súd, lebo tam určite skončíme. List je rozsiahly a detailný, tu dám len ilustratívne náčrt problematiky.
- Poukazujem na skutočnosti vo vzťahu ku konaniu páchateľky: Po čine nám neposkytla žiadnu pomoc, neprejavila záujem o našu situáciu, ani minimálnu ľudskú účasť, či aspoň ľútosť nad činom. Ak doteraz nepochopila ako pochybila, potom je na zamyslenie aj jej odbornosť. Navyše sa snaží doriešenie celej veci zdržiavať. O negatívnych dopadoch jej činu na našu rodinnú situáciu niet pochýb. Navyše preukázateľne sa správa bezohľadne a necitlivo i vo veci o odškodnenie, kde sa prihlásila ako intervenientka z vlastnej iniciatívy (hoci by bývalému zamestnávateľovi hradila najviac sumu predstavujúcu tri mesačné platy najviac), čím moje deti vystavila situácii, že by sa museli dívať na osobu, ktorá vzala život ich bratovi. Mňa ako matku tým sekundárne traumatizovala.
Ja už cítim k nej len hlbokú ľútosť, že sa dokáže jeden človek a odborník takto sám zhodiť. Je na sklonku života a mala by hlboko pokorne bilancovať svoje životné skutky.
- Poukazujem na skutočnosti vo vzťahu ku konaniu obžalovanej nemocnice. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou SR (ÚDZS SR) udelil nemocnici pokutu, nezrušil ju ani po ich opakovanom odvolávaní sa. Pôvodne nemocnica v konaní s ÚDZS SR pochybenie nepopierala, no t. č. v súdnom konaní pochybenie z ich strany popiera. Ako pracovisko, kde došlo ku závažnému pochybeniu s následkom smrti nášho syna, neprejavila nemocnica profesijne etický prístup a ani ľudskú slušnosť jej manažmentu. Nielen po vzniku situácie nevyjadrili ľútosť nám osobne, i v stanovisku pre média hodnotili namiesto priznania si chyby zdravotný stav nášho dieťaťa. Ani po preukázaní pochybenia zo strany UDZS SR sa vedenie NsP Revúca neospravedlnilo osobne nám – rodičom za spôsobenie smrti syna, ale písomne iba za vzniknutú finančnú ujmu na pohrebné výdavky. Na túto z môjho pohľadu neprofesijnú, neetickú a amorálnu komunikáciu nemocnice som písomne upozornila aj Ministerstvo zdravotníctva SR, aby nariadilo vedeniu nemocnice povinné komunikačné tréningy.
Ja pokladám preukázateľne neodborný postoj nemocnice, ktorý teraz prezentuje, za riziko pre verejnosť, toto neodborné stanovisko pokladám za riziko ohrozenia verejnosti, pretože môžu zaviniť smrť ďalšieho dieťaťa pri nepochopení chyby.
- V rámci toho poukazujem aj na skutočnosti, týkajúce sa našej životnej a rodinnej situácie ako obetí: Manžel syna opatroval 15 rokov, po jeho smrti zostal bez akéhokoľvek príjmu a bez práce, vykonáva len časovo ohraničenú dobrovoľnícku činnosť s príjmom necelých 190 eur mesačne. Som živiteľom rodiny, pričom máme ešte tri študujúce dcéry – t. č. sú na VŠ dve moje deti a najmladšia dcéra študuje na osemročnom gymnáziu. Situácia má dopad na zdravie, vzťahy v rodine sa rozsypali.
Slovenská republika neposkytla nám ako obetiam žiadnu pomoc.
- Poukazujem na skutočnosti z hľadiska vyšetrovania prípadu – ako obete sme boli zo strany Slovenskej republiky a jej orgánov vystavení sekundárnej viktimizácii a systémovému týraniu: Vyšetrovateľ OOPZ Revúca uzavieral spis napriek nášmu písomnému nesúhlasu s uzavretím spisu bez došetrenia nami písomne predložených skutočností. Nebola ním zohľadnená skutočnosť, že zo strany lekárky nešlo len o pochybenie, ale aj o zanedbanie. V takom zdravotnom stave, v akom bol môj syn, sa pri ňom od polnoci do cca 4. hodiny rannej nezjavila ani službukonajúca lekárka, ani zdravotná sestra. Manžel, ktorý syna opatroval, aj v nemocnici v rámci hospitalizácie v revúckej nemocnici v tom čase sprevádzal, ich ani nedokázal nájsť. Moju písomnú žiadosť, na doplnenie vyšetrovania o tieto skutočnosti vyšetrovateľ nebral do úvahy.
Vyšetrovateľ OO PZ Revúca uzavieral spis v situácii, že manžel bol na PN, o čom doručil doklad a uzavieral spis dňa 23.12.2014 – t. j. popoludnie pred Vianocami. Už samotný zvolený termín svedčí o bezohľadnosti postupu v tomto smere – čo myslíte, aké boli potom naše Vianoce?
Ak platná legislatíva v Slovenskej republike umožňuje vyšetrovateľom v tomto štáte postupovať takto, možno to podľa môjho názoru kvalifikovať ako systémové týranie obetí zo strany Slovenskej republiky.
- Poukazujem tiež na skutočnosti z hľadiska osočovania obetí:
Boli sme ako obete pochybenia lekárov vystavení osočovaniu. Voči diskutérovi, poskytujúcemu verejne v diskusii na portáli topky.sk nepravdivé a zavádzajúce informácie o starostlivosti zo strany NsP v Revúcej, som podala trestné oznámenie. Polícia však nebola schopná páchateľa postihnúť, aj keď IP počítača im bolo prevádzkovateľom portálu poskytnuté. Bolo možné vlastníka IP stotožniť, a podľa môjho názoru on za použitie svojho počítača v plnom rozsahu zodpovedá.
Rovnako sme boli vystavení šíreniu nepravdivých informácií o údajnom veľkom odškodnení už v roku 2014 (aj napriek skutočnosti, že doteraz sme žiadne odškodnenie nedostali, ani súd za odškodnenie neprebehol, a je rok 2017!), o čom som písala aj v mojom blogu v roku 2014 pod názvom Ako sa možno obohatiť na smrti vlastného dieťaťa. Po vyššie uvedenej skutočnosti som však už túto situáciu trestným oznámením ani neriešila, nakoľko som ako obeť stratila dôveru v postup štátnych orgánov.
- Poukazujem rovnako na nasledovné skutočnosti vo vzťahu ku neposkytnutiu pomoci zo strany Slovenskej republiky voči nám ako obetiam:
Slovenská republika nám ako obetiam neposkytla žiadnu pomoc. Slovenská republika obete pochybení lekárov nechráni ani účinnou legislatívou. Kým proti extrémistom zlátalo Ministerstvo spravodlivosti SR zákon za mesiac, zákon na pomoc obetiam trestných činov nie je schopné zostaviť po celé roky dodnes – napriek tomu, že mal tento štát ako člen EÚ opatrenia na pomoc obetiam implementovať ešte do novembra 2015 do svojej legislatívy. Tým podľa môjho názoru Slovenská republika porušuje práva nás ako obetí, a to už dlhodobo.
Obete pochybení lekárov by mali mať právo na bezplatnú právnu pomoc, aby mohli hájiť svoje oprávnené záujmy, na rozdiel od páchateľov im ju však Slovenská republika neposkytuje, čo pokladám za diskriminačné z hľadiska práv obetí v porovnaní s právami páchateľov.
Navyše v tomto štáte chýba primeraný kontrolný mechanizmus, ktorý v prípade pochybenia by pri prezentovaní neodborného názoru zariadením, ktoré pochybilo, zasiahol a zaviedol tam ochranný odborný dohľad až do doby, kým by nenadobudli správny odborný názor, t. j. nedovzdelávali by sa. Tým podľa môjho názoru Slovenská republika porušuje svoju povinnosť garantovať po celý čas kvalitu zdravotnej starostlivosti pre občanov.
Slovenská republika obete pochybení lekárov nechráni ani účinnou legislatívou. Lekári v rámci výkonu činnosti môžu zakladať s. r. o. spoločnosti, ktoré ručia za spôsobenú škodu len do výšky svojho vkladu. Chýba povinné poistenie zdravotníkov, bežné vo vyspelých krajinách v sume postačujúcej na primerané kompenzácie dopadov chyby lekára na život jeho obetí. Tým podľa môjho názoru Slovenská republika porušuje práva obetí pochybení lekárov.
Navyše aj mediálne vyjadrenia ministerky spravodlivosti svedčia o tom, že Slovenská republika ani neplánuje poskytnúť primeranú pomoc obetiam pochybení lekárov, pretože pripravuje len riešenia pre obete úmyselných trestných činov. Aký je však rozdiel medzi tým, či vám niekto zabije dieťa úmyselne alebo neúmyselne? Výsledok je ten istý – vaše dieťa je mŕtve, len tento štát vám neposkytne žiadnu pomoc.
Prístup Slovenskej republiky pokladám v tejto veci za diskriminačný.
- Poukazujem rovnako na skutočnosti vo vzťahu porušeniu práv môjho syna zo strany Slovenskej republiky:
Môj syn bol dieťa, aj človek so zdravotným postihnutím. Napriek tomu neboli v posúdení konania páchateľky tieto skutočnosti zohľadnené, a jej skutok bol kvalifikovaný len miernejšou sadzbou. Tým podľa môjho názoru Slovenská republika porušila práva môjho syna ako dieťaťa a človeka s postihnutím na zvýšenú ochranu.
Môj syn mal právo na život. Slovenská republika nespravila primerané opatrenia, aby mu umožnila toto právo naplniť, nakoľko nezaistila kvalifikovanú odbornú zdravotnú starostlivosť, ktorú podľa platnej Ústavy SR je tento štát povinný garantovať a zaistiť každému občanovi. Tým podľa môjho názoru Slovenská republika porušila ústavné práva môjho syna, a nenaplnila svoju povinnosť voči nemu. Slovenská republika tým zároveň porušila ľudské práva môjho dieťaťa.
Na základe mojej dlhodobej a zjavne neúčelnej snahy dosiahnuť spravodlivé doriešenie veci zákonnou cestou v Slovenskej republike, som teraz hlboko presvedčená, že obete pochybení lekárov sa nevedia na Slovensku spravodlivosti zákonnou cestou dovolať. Neexistuje jediný prípad, kedy by bol v SR lekár za závažné pochybenie s následkom smrti pacienta nepodmienečne potrestaný. V prípade smrti môjho syna bol rozsudok voči páchateľke výsmechom spravodlivosti, pretože tento trest nemal voči nej zjavne žiadny sankčný charakter. Neexistuje v SR jediný zdokumentovaný prípad, že po závažnom pochybení lekára sa on sám, či jeho pracovisko zachovali korektne voči obeti. Žiadna inštitúcia v Slovenskej republike nemá komplexný prehľad o lekárskych pochybeniach, ich riešení a doriešení. Výpovedný je i prístup Lekárskej komory, ktorá nevyjadrila poľutovanie nad konaním odsúdenej lekárky, ani nepodniká kroky v praxi na zvýšenie bezpečia pacientov a možnosti dovolať sa spravodlivosti pre nich v prípade pochybenia lekára.
Slovenská republika je viazaná poskytovať pomoc obetiam rovnako, ako ju poskytuje páchateľom. MS SR chce pomáhať riešiť výlučne situáciu obetí úmyselných trestných činov. Obeť zostáva obeťou bez ohľadu na úmysel páchateľa – dopad činu je pre obeť rovnaký, ako pri čine úmyselnom. A rovnako je to v špecifickom prípade, ktorým sú pochybenia lekárov, tie sú na Slovensku kvalifikované obvykle len ako prečiny. Niekto zaviní smrť ich dieťaťa, no blízki v pozícii obete nedostávajú od štátu pomoc žiadnu. Moje dieťa je mŕtve. Mne ako obeti závažného pochybenia lekára tento štát žiadnu pomoc dlhodobo neposkytuje. A zjavne – súdiac podľa mediálneho vyjadrenia ministerky spravodlivosti o kritériu úmyselnosti trestného činu – ani by ju neplánoval poskytnúť…
Záverom…
Ak som opakovane verejne upozornila mojim otvoreným listom aj mojim blogom premiéra SR Róberta Fica, že má bordel v zdravotníctve a súdnictve:
je to hlboká, hlboká, hlboká pravda. A nič na tom nezmenia jeho reči o tom, ako sa stará o ľudí – lebo správna odpoveď je „nie, nestará sa o nich dobre“.
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 29.3.2017
P.S.: Radbruchova formula by mala jednoznačne byť súdmi použitá pri riešení prípadov pochybení lekárov. Je amorálne poskytovať práva páchateľom, a nie aj ich obetiam…
Celá debata | RSS tejto debaty