Sny poletujú okolo nás tíško a nedočkavo. Stačí okamih – a áááá… už nás objímajú dychtivo okolo pliec.
Snívate radi? Ja rada a často. A tak mi v predvčerajšom nadráne facebook podhodil plány tinyhousov. Pozrela som si ich zopár, potom pridal plány na mikrodomčeky. Aj rôzne interiéry k nim – a po ďalších dvoch minútach som zistila, že sa prehŕňam obrázkami luxusných supervil.
Hybaj nazad – vrátila som ho do reality.
Zámer sveta sa pobavene smial. Neviem prečo utekáš ku predvčerajšiemu nadránu, môžeme sa porozprávať o tom včerajšom, dodal.
Len výnimočne sa mi od synovej smrti sníva, úlomky poznania prinášajú tie sny. Včerajší tiež.
Rozumiem odkazu – odpovedala som stručne.
Niekedy ľudia pochopia čo je pravé, daj im šancu – chcel pokračovať v konverzácii.
Tá jabloň s lavičkou bola úžasná – usmiala som sa.
Mimmchodom, ten béžový sveter je na zips – odpovedal.
Rozosmiali sme sa. Nič viac povedať nebolo treba.
Pozri, aj tak to súvisí s tým včerajším nadránom, dodala som. Nemám rada nablýskané mramorové interiéry s čiernymi akcentmi, ani obrovské plochy. Isteže, niektoré mali dychberúce výhľady, ale cena je privysoká, a tým nemyslím len cenu toho bytu či domu. Nechcela by som ani zadarmo, kývla som plecom, lebo tak to je. Aj ľuďom takého typu sa vyhýbam – navonok nablýskaným, cením si prirodzenosť, praskliny a jazvy spôsobené životom. V Shrekovi by som si bez zaváhania vybrala Shreka.
Aj názov tejto jedenástky nepochádza zo zbierky poetky Silvie Plath, ale z článku, ktorý mi na fb priplával. Lady Lazarus znamená ženu, ktorá prešla ťažkými časmi. Prechádzame nimi počas života a rany nimi spôsobené utvárajú v nás jazvy a praskliny. Ale len ak zvládneme povkladať do nich zlato, sú nám na prospech. Je to staré japonské umenie kintsugi či kintsukuroi, ktoré takto z misy rozbitej na črepy urobí umelecké dielo. Písala som o ňom napríklad tu
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2020/08/21/cas-odpovedi-5-kintsugi/
Niekedy ťažké časy zanechávajú len nesúrodo zlepenú kôpku črepov – ľudia sa ponárajú do alkoholu, využívajú iných, žúrujú a užívajú si bezuzdne, hľadajú lacné známosti a nedokážu dať do ničoho svoje srdce. Striebrom a zlatom použitým pri oprave je tvorené umenie kintsugi. Našim zlatom je pochopenie, životné zmúdrenie a poľudštenie.
či tu
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2017/09/18/kridla-7-co-nas-nezabije/
Životná trauma rozhodne nie je „liaheň na superhrdinov – pri ktorej by sme sa mali tešiť, ak sa nám udeje“, je to v skutočnosti ťažká životná situácia.
Nemusí nás zničiť, ak z nej dokážeme vyjsť nie ako kopa črepov, ale ako umelecké dielo.
Nedávno mi najstaršie dieťa povedalo, že si cení teraz, ako ju osud naučil vedieť sa uskromniť. Som si istá, že je to cenná skúsenosť pre život, aj ked bola ťažká. Nemala som jej z čoho počas vysokoškolského štúdia dávať dostatok peňazí. Nebolo jednoduché z jedného platu ufinancovať domácnosť pre šesť ľudí, s tromi študujúcimi dcérami a syn – autista mal výberovú stravu. Kopem za rodiny s postihnutým dieťaťom aj dnes, lebo im rozumiem – a kedže mne štát nijako v tej situácii nepomohol, nemám k nemu úctu. Ale na druhej strane som osudu vďačná za tú skúsenosť, že ma naučil skromnosti. Chodila som v jediných botaskách do ich rozpadnutia, strihala som si vlasy sama. Suchý chlieb s jablkom zjem v pohode. Dnes si ma nemôžete kúpiť peniazmi.
Ak nás život rozbije a opravujeme to zlatom, stávame sa pokornejšími, vďačnejšími životu, súcitnejšími a láskavejšími. Nie falošne, ale tak naozaj – prestaneme pomáhať každému a za každú cenu a byť milí na všetkých. Nepolepení – možno eštenerozbití – nechápu, že niekedy je súcitnejšie neprehliadať darebáčiny a byť k darebákovi tvrdý, ako mu pomáhať. Snažím sa otvárať srdce pravému súcitu, hlbokú vďačnosť za maličkosti som nadobudla v priebehu rokov. K pokore sa plazím – lebo s dôverou prijímam prichádzajúce, no niekedy túžim po tom, aby pri darebáčinách konal Zámer sveta rýchlo a rázne. Viem, že i pre obete je to skúsenosť, a s ich bolesťou síce súcitím, no odstrániť ju neviem, no na druhej strane len sa ľahostajne prizerať zlu tiež nepokladám za správne.
Ja viem, to tvoje „vypáľ mu konečne jednu, nech sa polepší“ sa nedá prepočuť – smial sa Zámer sveta ďalej.
Ozaj, ďakujem za tú koincidenciu, povedala som úprimne. Lebo koincidenciami ma vedie, učí, podporuje. A v tejto koincidencii knihu mi prihral z antikvariátu. Vlastne som po nej len tak náhodne siahla – a teraz som ju včera po dlhej dobe aj prečítala, lebo skladám knihy na predaj. Bradfordová Všetko získať – ten príbeh mi vyrazil dych. Žena, ktorej zabili manžela a dve deti, ako sa z toho zbierala. Hodne blízkeho som v nej našla – rozumela som jej ceste. I ja milujem spomienky na syna a chcem o ňom hovoriť, no ľudia sa tomu vyhýbajú. Nakoniec prekonala strach a rozhodla sa naozaj znovu žiť.
Len ak sa človek stiahne strachom z ďalšej bolesti, dokáže naozaj vykročiť, zašepkal Zámer sveta.
Presne o tom hovorí aj moja obľúbená indinánska báseň
Zaujímavé, ako dlho ma už sprevádza životom, a pritom v nej znovu a znovu nachádzam nové odtienky, významy, poučenia…
To je fakt. Inak zaobchádzam s bolesťou, mám k nej úctu a už ju nepotláčam ani nezastieram u seba či u iných za každú cenu.
Mne život skrátka pomohol pochopiť, čo rozbitie prináša – a tak si vážim túto životnú skúsenosť aj u iných.
Aj v dnešnom popradskom predpoludní som o tejto téme uvažovala.
Poprad je celkovo veterné mesto. A mesto vrán – krákali, lietali, poskakovali po trávniku – nadšene som ich pozorovala. Vrany a havrany sú v mojom srdci hlboko, z dávnych čias. Mohla by som tu žiť, v tomto meste, hovorila som si.
Dumala som nad tým, kvôli čomu všetkému by som bola v živote ešte ochotná riskovať, aby som naozaj žila.
Hm, chceli by ste vedieť odpoveď? Opýtajte sa popradského vetra, podelila som sa s ním o ňu…
Elena
krkavcovité vtáky mám rada , sama sa o tri... ...
Celá debata | RSS tejto debaty