Mama je pre každého z nás človekom, ktorý nám dal život. Bez nej by sme tu neboli. Zaslúži si našu najhlbšiu úctu, lásku a v starobe ochranu. Blíži sa Deň matiek a obchody spustili akcie „ako pekne obdarovať mamičku“.
Pritom sa však v našej spoločnosti vytráca úcta k matkám – pán premiér pobieha oslavne na MDŽ a Deň matiek mu nič nehovorí. Vytráca sa z nás úcta k starobe. A to nielen tá „nadstavbová“, ale niekedy aj tá základná, dokonca i tá, ktorú nám zaručujú zákony. O čom hovorím? V mojom dnešnom blogu sa dozviete.
Mama nie je len slovo…
Nie vždy nám osud dopraje vyrastať s mamou, sú deti, vyrastajúce v domovoch. No i tak majú svoje korene a nesú kdesi vo svojom srdci obraz mamy.
A nikdy nie sú mamy ideálne – často príliš veľa pracujú, občas sú unavené, inokedy nahnevané, bývajú i príliš prísne, a stáva sa, že vám kúpia „desné tričko“. Raz za čas pritiahnu domov ďalšiu túlavú mačku, vedia byť aj pochabejšie ako vy, niekedy vám lezú na nervy a niekedy je s nimi sranda. Stáva sa, že vám „urobia svetovú hanbu“, lebo si nafarbia vlasy v štýle „mami, no vieš kto nosí takú farbu?“ a k tomu si dajú zostrihať vlasy tak nakrátko, že im šofér v autobuse dá polovičný lístok (študentský!!! – fakt). No vždy, naozaj vždy vás úprimne ľúbia.
Dobro za dobro…
Deti pomaly vylietajú z hniezda domova. Mamy potom tajne spomínajú na časy bábätiek v perinke či prvých krôčikov.
A raz, keď mamy zostarnú, snažia sa im deti oplatiť ich starostlivosť a pomáhať svojej starej bezvládnej mame. Ja teda mám mamu, ktorá je zatiaľ sebestačná, no občas sa niečo z toho „náročna“ prebleskne i blogmi, moc sa mi páčil článok, ktorý dal v minulom týždni na túto tému Nautilus. Nie je jednoduchá taká starostlivosť – a niektorí ľudia o tom nemajú ani potuchy, čo všetko to obnáša. Štát by mal ľuďom, ktorí sa starajú s láskou a úctou o svojich bezvládnych rodičov, poskytnúť dôstojný príspevok, vytvoriť im podmienky na dôstojný život. Nie, nie je to u nás tak.
Viete si predstaviť, že by takto niekto ublížil vašej mame?
Pozrime sa teraz spolu na jeden škaredý príbeh. Aby sa takéto veci nestávali. Aby sme o nich nemlčali. Aby sme ich nepokladali za normálne.
Príbeh priniesli Pacientske kauzy na Slovensku v článku s názvom Osemdesiatročnú dôchodkyňu hospitalizovali na chodbe…
https://www.noviny.sk/slovensko/219174-osemdesiatrocnu-dochodkynu-hospitalizovali-na-chodbe
Pani Jolanu operovali v Bratislave a následne previezli na JIS do Trnavy. Šok zažil jej syn, ktorý prišiel svoju mamu do nemocnice pozrieť. Viete si predstaviť, že by niekde na chodbu vyložili v nemocnici vašu mamu, alebo vás samých? Aj tie najintímnejšie úkony by ste robili „na verejnosti“.
Za tento postup sa postavilo i Ministerstvo zdravotníctva SR.
Čo na to dodať? Nuž, odborníci na ministerstve zjavne nepoznajú dokument Charta práv pacienta (ten síce nemá právnu záväznosť, ale Slovenská republika ho podpísala) a ani dokument zvaný Ústava SR (ten právnu záväznosť má).
Nejde o môj subjektívny názor – to isté tvrdí i advokát Pavol Hagyar v citovanom článku – hovorí o hrubom porušení ústavy, zákona o zdravotnej starostlivosti, aj o práve pacientky na prípadnú súdnu ochranu.
Namieste je tu otázka – skutočne máme v tejto situácii dosť nemocničných lôžok? Alebo dokonca ich prebytok?
Za nekvalitu služby štát od nás zdiera na zdravotných odvodoch čoraz viac. Kedy sa konečne spamätáme a ozveme? Keď budú naši blízki ležať pred nemocnicami?
Záverom…
V akom štáte to žijeme? Viete si predstaviť, že by takto niekto ublížil vašej mame?
Elena Predná Hora, 10.5.2017
Celá debata | RSS tejto debaty