otvorene

Nie je jednoduché  „byť nahý až na kožu“. Ani pred sebou samým – lebo to si musíte nielen klásť otázky úprimne, ale čo je ťažšie, aj si na ne úprimne odpovedať.  A pred inými ani nehovorím – máme často pocit, že „ísť na kožu“ je príliš ohrozujúce, veď komu dnes môžeme veriť?

Hm, takže dnes pokračujeme v dumaní, aké to je „byť nahý až na kožu“, aj o tom, prečo nám to pomáha. O princeznej Alici vám dnes tiež poviem viac, pravdaže, veď som vám to včera sľúbila…

Byť nahý až na kožu…

Schopnosť byť úprimný si vyžaduje zrelosť, odvahu a ochotu „dať sa vidieť“ sebe samému či iným. Je to pravdivosť, ktorá je nezraňujúca – pretože je naozaj hodne veľký rozdiel medzi úprimnosťou a aroganciou. A musíme sa ju znovu naučiť, tú skutočnú úprimnosť, nie je to však pre nás ľahké.

Že prečo to nie je ľahké? No, ako deti sme boli úprimní a spontánni – „mami, ja chcem taký istý rožok, ako má tá teta.“ Odnaučili nás to. A čo je horšie, odnaučili sme sa aj učiť ako malé deti – s akou radosťou, dychtivo, aj napriek pádom na zadok sme vždy znovu vstali a liezli, a skúšali chodiť, a skúšali sme rozprávať, hoci sa nám jazyk plietol, a to „r“ nešlo a nešlo. Objavovali sme svoje nové schopnosti, radostne, dychtivo, vytrvalo. Ach, bolo to dávno, ale spomeňte si na to – to dieťa v každom z nás drieme kdesi hlboko ukryté…

Ako veľkí sme sa naučili nebyť úprimní. Nie svet nás to naučil, ale ľudská spoločnosť, tí „veľkí“, ktorých sme nasledovali ako vzor. Ibaže aby sme naozaj boli dospelí, potrebujeme sa znovu vrátiť k tomu, čo sme vedeli ako deti – aby sme boli úprimní. Lebo ozajstná dospelosť je o schopnosti „ísť na kožu“.

Takisto sme sa naučili učiť neochotne, hlavne tie pre nás náročné, preto aj nepríjemné, veci – ako „byť na kožu“. A preto našou veľkou úlohou je vniesť radostnosť do toho znovuučenia, tešiť sa z neho, lebo dieťa v nás stále túži rásť, získavať nové schopnosti, tak ako kedysi – však? A získať schopnosť „byť na kožu“ je veľká vec…

V knihe Liečenie duše Osho hovorí, že energia smeruje vždy k tomu, čo milujeme. A to je podľa neho aj spôsob, ako ju rozprúdiť – vidíte, zasa jedna nenáhodná náhoda. Lebo tú knihu ešte mám v posteli, čaká na príležitosť. Náhodne som siahla, náhodne som otvorila, a presne sedí k dnešnej téme. Nič nie je náhodné – ako vidíme, no niekedy mi tie nenáhodné náhody svojou prekvapujúcou presnosťou berú dych.

Takže ak budeme milovať svoje učenie, ktoré som vyššie spomenula, určite nám to pôjde ľahšie. A samozrejme mne z toho vyplýva, že svojou láskou aj chránime to, čo naozaj úprimne milujeme. Ak chceme niečo chrániť, musíme to veľmi silne, hlboko a úprimne, celým svojim srdcom, milovať. Len tak to dokážeme skutočne ochrániť.

No čo, ideme chvíľu trénovať tú úprimnosť? Dajte – čo sami sebe najviac tajíte, nechcete priznať sami sebe, nechcete to „vidieť“? Môžete si to nechať ako otázku – do rána – a po prebudení sa vám vynorí odpoveď z podvedomia sama.

Takže trochu tréningu…

Budem úprimná – moc vďačnosti voči Bohu dnes cítim.

Tá včerajšia autonehoda nás doma sprevádzala dňom. Svetlankina kamarátka má auto zničené úplne, nedá sa ani opravovať. A vraj sa druhý raz narodili, keby mali menej pevné auto, boli by všetci mŕtvi – policajti povedali. Takto má Svetlanka síce bolesti a veľkú modrinu na hlave vzadu, no z vyšetrenia CT je to bez následkov. Som vďačná, že žije, moc a moc.

A z tej vďaky ešte trochu tréningu „byť na kožu“ mne? No tak dobre – hra na jednu otázku – s tým Oshom, keď ho mám poruke. Naša stará hra – otvorím náhodnú stranu. Fúha – no to je problém. Toto predychávam – to je trochu priveľa tréningu na mňa. Ďakujem, Zámer sveta, dobre si ma teraz rozhodil. No dám to tu, zjavne to Zámer sveta chce, keď mi to otvorilo. „Žijeme spolu, ale nevieme, čo je to súdržnosť.“ Súdržnosť a zdieľanie je podľa mňa moc cenná vec, bez toho vzťah zomiera – sú chvíle, keď si to človek jasne uvedomí, len toľko k tomu.

Boh je ako princezná Alica…

Takže ešte trochu tréningu – ale z druhej témy. Je veľa vecí, v ktorých nás brzdí práve to, že sa  niekto díva? Spomeňme si, ako sme v detstve pred Vianocami boli „dobručičkí, dobrí“, lebo príde Ježiško s darčekmi – a on predsa vidí, či sme naozaj dobrí. Aj Mikuláš tam kdesi bol, nazeral mu určite cez plece – a keby sme boli zlí, neposlušní, doniesol by nám akurát tak uhlie namiesto sladkostí.

Včera som písala, že je dôležitá vnútorná viera v skrytú duchovnú dimenziu – v niečo, čo je väčšie ako my, a to vyvoláva našu pokoru. Veríte v Boha? Alebo v niečo iné, čo je väčšie ako my sami? Akokoľvek to pre seba pomenujeme – je to niečo, čo z nášho pohľadu má právo posudzovať naše vlastné správanie. Rozumie nám, nesúdi nás, ale vidí. A to, pokiaľ naozaj veríme, stačí k tomu, aby sme sa správali morálne.

Teraz možno nadobúda jasnejší význam aj tá vo včerajšom blogu citovaná veta z lugánskej radnice, že nemá význam morálnosť bez viery. A že ak prestaneme v čokoľvek veriť, začne panovať nemorálnosť.

Poviem vám vo vzťahu k tomu, ako som sľúbila, o jednom psychologickom experimente. Psychológovia skúmali morálnosť správania v prepojení na vieru vo vyššiu silu u detí rôzneho veku. Pozorovali ich skrytou kamerou. Deti mali hádzať do terča loptičkou, pritom k terču mali byť otočené chrbtom a mali štyri loptičky, žiadnu z nich nemali brať a hádzať opakovane. Vedľa terča stála prázdna stolička, na nej – ako deťom psychológovia vysvetlili – „sedí neviditeľná princezná Alica, a stále sa na Teba díva“.

Deti síce skoro všetky uviedli, že v princeznú Alicu vôbec neveria, no po odchode psychológa, keď už boli v miestnosti samé a loptičkou hádzali, takmer žiadne z nich nepodvádzalo, a mnohé z nich sa snažili prísť nebadane ku stoličke, skúšali dotknúť sa princeznej Alice.

Poviem vám, ak v Boha naozaj úprimne veríte, zabrzdí vás to pred nečestným a zlým krokom. Pretože je stále tu a díva sa, čo robíte, stále to vidí.

Boh je skrátka ako princezná Alica.

Elena   Predná Hora, 15.9.2017