Mávnutie krídel motýľa vraj mení svet. Ako vtipne podotkol novinár Ján Novák, neznamená to, pravdaže, že sa máme báť vyplašiť motýľa sediaceho na púpave, aby nám o pol roka neprišiel účet za škody spôsobené hurikánom na Floride…
Súvislosti sú trochu iné. Ako keď motýľ mávne krídlami, zdanlivo tak nebadane, rýchloa jednoducho sa niekedy udejú naše skutky, ale ich dôsledky sú závažné. A na druhej strane, aj my sme tou „druhou časťou sveta“, ktorú ovplyvnilo jedno mávnutie krídiel akéhosi motýľa v diaľke. Že prečo o mávnutí krídel motýľa teraz uvažujem? Presne to je filozofický odkaz tretieho príbehu víly vážky z môjho večerného blogu.
No áno, dnes v mojom blogu o tom mávnutí motýlích krídel, aj zamyslenie nad tým, ako nás rôzne veci v živote ovplyvňujú a o našom vlastnom mávnutí motýlím krídlom a jeho dôležitosti…
Sme motýľ, ktorý mávne krídlami…
Dôsledky našich činov nás sprevádzajú životom. Niekedy si myslíme, že jednoduchá príčina – ako spomenuté mávnutie krídel motýľa – zapríčiní jednoduchý dôsledok. A že zložité veci musia mať zložité príčiny. V skutočnosti však podľa matematika Iana Stewarta z univerzity v Coventry môžu aj jednoduché príčiny viesť ku zložitým následkom, fungujú teda v živote nelineárne. Zdanlivá maličkosť potom môže ovplyvniť náš život veľmi významne – v dobrom, alebo v zlom. Ale zostaňme dnes pri tom dobrom.
Určite by ste našli dostatok príkladov i vo vašom vlastnom živote, však? Jeden malý krok, ktorý ste spravili – posunul váš život k niečomu takému úžasnému, že ste to ani neočakávali. Že niečo sprvu pre vás vonkoncom nedôležité, nezaujímavé, či na prvý pohľad až nepotrebné, ste neskôr v živote uplatnili – a bolo vám to veľmi prospešné. I zdanlivo nepatrná udalosť nadobudla postupne veľký význam, keď ste ju pochopili a niekedy mení náš život zásadným spôsobom k lepšiemu.
Alebo my sami „mávneme krídlami“ a vietor zavanie, zmeníme našim malým láskavým činom – možno len obyčajným ľudským záujmom o iného človeka, vypočutím, milým slovom – jeho život. Mám moc rada takých ľudí, ktorí dokážu nezištne a v dobrom „mávnuť motýlím krídlom“ – venujem im pár slov v niektorom budúcom blogu.
Kvôli tomu, že si uvedomujem význam „motýlieho mávnutia“, ja často rozprávam príbehy – lebo poúčanie ide človeku jedným uchom dnu a druhým von, ale vypočutý príbeh je ako také malé motýlie mávnutie krídla – ako malé semienko nesené vetrom sa uchytí kdesi v srdci, zapustí korienky, nebadane, postupne čoraz hlbšie, hlboko, hlboko. A po čase z neho môže vyrásť nádherný mocný strom, ktorý nám poskytne útočisko v zlých časoch – pretože si na ten príbeh spomenieme, keď je nám ťažko…
Niekedy cítime závan motýlích krídiel z diaľky…
Predstavte si, ako vás zmenila niečia malá láskavosť alebo ocenenie vášho skutku, vďačnosť? Ako len krátke stretnutie iného človeka zanechalo vo vás nezabudnuteľnú stopu? Máte takú spomienku vo svojom živote? Mne sa to občas stáva.
A možno niekedy ani nevieme, aké hlboké stopy zanecháva v iných ľuďom naše vlastné „mávnutie motýlích krídel“. Nikdy nevieme, čo spôsobíme. Ak sa pozrieme na to mávnutie krídiel motýľa v dobrom – aj na základe môjho blogu sa mi ozvalo zopár ľudí s podobnou životnou situáciou, že prišli o dieťa vinou lekárov, ktorým následne moje skúsenosti pomohli začať riešiť tie veci účinnejšie.
No a ja za také „mávnutie krídel motýľa“ pokladám napríklad aj môj predminulovíkendový zážitok – objavenie tej prekrásnej židovskej čerešne, odvážne rastúcej v černičiští hlboko v kopcoch. Zámer sveta vie, ako na mňa, keď ma chce zradostniť. Ani si nedokážete predstaviť, ako ma to potešilo, že som ju v tých kríkoch našla – sedela som tam dlho a dlho, dívala som sa na ňu a v myšlienkach som jej dodávala energiu. Som taká pochabá romantická duša, čo už.
Presne z toho istého dôvodu ja sadím kade – tade u nás v horách gaštany – možno niekomu neznámemu pre radosť, možno aj lesným zvieratám pre obživu, ale hlavne preto, aby som im dala šancu prežiť a vyrásť. No hádajte, kto vliekol z trenčianskeho parku kameň a hŕbu gaštanov – žeby ja? Vysielam do sveta také malé motýlie mávnutia…
O mávnutí motýlích krídel…
Budem úprimná, možno beztak z dnešného blogu cítite môj smútok. Sú to dve veci, motýlie mávnutia privievajúce mi smútok – o tej jednej vám nepoviem nič, je hlboko osobná. Druhá je všetko to zlo, na ktoré každodenne narážame. Len v minulom týždni, spomeňte si – šialený multimilionár vraždiaci v Amerike, „Slovák indického pôvodu“ vraždiaci v Bratislave, alebo žiarlivý kriminálnik, ktorý v Plešivci svoju ženu zabil pred očami vlastného dieťaťa. Gauneri utýravajúci psov na brutálnych psích zápasoch. Každodenne sme zaplavovaní správami o týchto činoch, len čo neprozreteľne zapneme televíziu.
Naozaj si myslíte, že každý zlý čin nezanechá stopy v celom svete? Ja verím, že veru áno. Poviete si možno, že smrť jednotlivca je zanedbateľná vo vzťahu ku svetu, a že často už zomrelo odrazu oveľa, oveľa viac ľudí než teraz v Amerike, tak čo to všetko dramatizujem? Ibaže ak zlo prehliadame, otupievame voči nemu, strácame naň citlivosť a prestávame sa mu brániť. Niekedy uvažujem nad tým, ako sme morálne zľahostajneli, až otupeli, ako sa vytráca boj za dobro a prevláda akási rezignácia nad zlom, ktorá jeho sily násobí. Ako to všetci morálne chátrame, keď pokladáme za normálne nečestné a bezohľadné konanie, prestávame si vážiť pravé hodnoty a stávame sa „modernými“…
A hej, každý nový Hérostratos stavia métu, ktorú túži prekonať ďalší šialenec.
Moc si prajem, aby vo svete nebolo toľko zla, aby sme sa všetci správali čestne a boli láskaví navzájom. A myslím si, že viera v dobro nás posúva dopredu, že presvetľuje naše srdce. Čo narobíte, keď som taký naivný idealista?
Každý náš čin, dobrý i zlý, je tým „motýlím mávnutím“ – ja tomu naozaj verím.
Záverom…
Niektorí hovoria, že mávnutie krídel motýľa zmení svet.
Ja naozaj verím,
- že každý náš čin je hlboko prepojený s hviezdami, každý náš krok sa odráža kdesi tam ďaleko vo vesmíre, pretože všetko so všetkým súvisí,
- že ak sa spravíme nejaký dobrý či zlý skutok, aj zdanlivo nepatrný, tak hlboko zarezonuje vo svete a v našom vlastnom osude,
- že všetko v našom živote je istým spôsobom kdesi predurčené, oveľa hlbšie ako si dokážeme pripustiť,
- že práve spôsob „akým my sami v dobrom či v zlom mávneme motýlím krídlom“ následne vplýva na to, akú verziu nášho životného príbehu žijeme – k tej najlepšej verzii svojho príbehu dokážeme prísť len „bieli“ – s úplne čistými úmyslami a srdcom, hlboko pokorní a životne múdri.
Ach, hej, niektorí hovoria, že láskavé mávnutie motýlích krídel mení svet k lepšiemu. Veríte v to aj vy, tak naozaj úprimne, z celého srdca? Áno? A cítite to biele svetlo, ktoré vďaka viere v dobro v tejto chvíli vo vás žiari?
Elena Predná Hora, 13.10.2017
Celá debata | RSS tejto debaty