Osud nás vedie rôznymi cestami. Dnes budem uvažovať o tom, ako ich spleť možno rozmotať.
A že chcete vedieť, prečo je močiar prekrásne miesto? No veď vám to poviem…
Dôvody…
Pomenovala som v minulom blogu Tou cestou, ktorou si šiel 2. – Kadiaľ vedie pravá cesta? tri oblasti – nezrelosť, nedôveru a chýbajúcu intuíciu – ako dôvody toho, že na svojej ceste životom sme ešte nedošli ku svojmu pravému poslaniu. A pravej láske, čo je pre mnohých lákavejšie (v skutočnosti pravé poslanie a pravá láska sú prepojené, takže ak nie je na dohľad pravá láska, potom ani pravé poslanie sme ešte nenašli, neprijali).
Existujú rôzne príručky, ktoré vám radia, ako si máte niečo priať a ono sa vám to potom splní. Treba sústredene na to želané myslieť, alebo si robiť nástenku obrázkov, napísať si to niekam do zošita prianí, vizualizovať, hovoriť o tom, ako by to už bolo.
Ak máte také príručky, tak ich pokojne zahoďte.
Pretože to, čo autorom pri splnení priania zafungovalo, neboli v skutočnosti tie ich rady. Spôsob, ktorým naozaj dôjdeme k tomu svojmu pravému poslaniu, je v skutočnosti jeden – riešenie troch spomenutých oblastí, pracovať na nich úprimne. A čím viac na nich pracujeme, tým viac sa nám ten pravý cieľ približuje.
Osud predurčený a osud zvolený…
Ak sa hovorí, že osud je naša voľba, tak je to pravda – pretože náš osud závisí od toho, nakoľko sme ochotní sa meniť. Je teda osud predurčený, tá naša pravá a najlepšia cesta napĺňajúca maximálne nás životný potenciál, a osud zvolený, do ktorého sa premieta miera našej zrelosti. Predurčený osud sú udalosti kauzálne, a na cieľ zamerané, pôsobia v rámci kruhov osudu. Osud zvolený sú naše kroky, ktoré niekedy smerujú k väčšej zrelosti, inokedy nie sú práve zrelé – a to sú tie odbočky, výhybky, či zlé smery. Ak dozrievame, ideme správnym smerom, a vtedy sa osud predurčený a osud zvolený zlaďujú.
Ak nevyriešime všetky tri spomenuté oblasti, nedokážeme prijať tú pravú verziu, nedôjdeme k nej, lebo ani nechápeme, že je pre nás najlepšia. Až keď dosiahneme istú úroveň zrelosti, začneme si uvedomovať cennosť tej pravej verzie – a začneme sa snažiť, aby sme práve ju dosiahli.
Nezrelosť…
Hej, sú dva druhy zrelosti – ľudská, a osudová.
Kedy vieme, že sme zrelí ľudsky? Keď dokážeme nezištne dávať viac ako brať, keď dokážeme byť obetaví, keď dokážeme úprimne oceniť dávané, keď sme pravdiví a na nič sa nehráme.
Kedy vieme, že sme zrelí osudovo? Jediný spôsob, ako sa zbaviť brzdy nezrelosti, je práca na svojej zrelosti. Prehodnotiť život a svoje hodnoty – úprimne sa začať učiť pokore, stať sa vďačným, dôverovať Osudu, Bohu, Zámeru sveta.
Hm, niekedy si hovoríme, prečo to nefunguje, veď ja som taký pokorný, a vďačný…
Neprijatie…
S pokorou, vďačnosťou i dôverou vo vyššiu silu je to podľa mňa tak rozprávkovo. Poznáte rozprávku Mrázik, však? Moc inšpiratívna v mnohých veciach je. A nielen Marfa nás môže poučiť, predstavte si, ale aj Ivan.
Ako konal Ivanuška dobré skutky, spomínate si? Aj tento dobrý skutok robím, aj tento, aj tento… A kedy Osud jeho dobrý skutok naozaj prijal, „zarátal“? Až keď ho nerobil účelovo, ale úprimne. Keď to bol naozaj dobrý skutok – a nie iba účelová hra.
No a presne tak je to podľa mňa aj s našou pokorou, vďačnosťou i dôverou – až vtedy sa k nim skutočne dostávame, keď si ich ani neuvedomujeme, a robíme ich jednoducho s otvoreným srdcom. Keď sme naozaj hlboko vďační, a hlboko pokorní, a hlboko dôverujúci veciam vyšším ako my. Musia sa tieto vlastnosti podľa mňa stať súčasťou nášho myslenia a konania, nefalšovanou súčasťou nášho srdca, takou prirodzenou, „neviditeľnou“ súčasťou nás samých, aby boli ozajstné.
- Pokora je o prijatí poznania, že sú sily vyššie ako my, o schopnosti hlbokej úcty voči nim. „Nie ja to tu riadim…“
- Vďačnosť je o prijatí schopnosti darov, ktoré nám život ponúka, schopnosť radostniť sa každodennými maličkosťami, vidieť zázračno obyčajného všedného života. „Ďakujem za všetko, čo dostávam…“
- A dôvera je o prijatí prirodzeného poriadku sveta a jeho prijatí srdcom, o pochopení, že prichádzajúce mi tá vyššia moc zosiela, lebo to so mnou myslí dobre. „Toto je tá správna verzia sveta, najlepšia pre mňa možná…“
Neintuitívnosť…
Životná slepota, pri ktorej nenačúvame Osudu pozorne a nedívame sa na koincidencie, nenáhodné náhody. Pretože ony sú ako vlny, nesú nás dopredu na našej ceste, ak ich dokážeme vnímať.
Ach, áno, o nej vám napíšem nabudúce.
Čas pokročil, mám priveľa termínovanej nočnej práce. Som unavená – ale to sa nesťažujem – je to vždy šanca naučiť sa nové a zaujímavé veci, tieto moje nočné práce. Niekedy vám možno napíšem blog o jednom múdrom filozofovi a úžasnom človeku (čo je podľa mňa ešte dôležitejšie), o ktorom som sa vďaka mojej nočnej práci tento týždeň dozvedela. Nepoznala som ho doteraz…
Záverom…
Napíšem vám niečo pekné?
Moc by som si priala preniesť sem na blog tú prekrásnu vôňu, ktorá sa v tejto chvíli okolo mňa šíri. Milujem kadejaké olejčeky do aromalampy – používam ich netradične, zo dve kvapky na radiátor, či na periny, alebo len tak po izbe. Milujem prírodné vône, najčastejšie používam čierne hrozno alebo lipu. Dnešný aromaolej som objavila po prvý raz, predvčerom v jednom zapadlom obchodíku pri ceste, a mali ho jedinú fľaštičku.
Brčál – teda podľa obrázku je to trstina. Mne vonia čarovne. Vonia tak zvláštne, rozprávkovo – pripomína mi niečo starodávne, a úžasné, a…
Ak tak naozaj vonia trstina, tak je močiar plný trstiny pre mňa to najkrajšie miesto na svete…
Elena Predná Hora, 21.3.2018
Celá debata | RSS tejto debaty