otvorene

Je to prekvapujúce v spoločenstve vyspelých krajín, ktoré sa snaží zjednotiť chov ošípaných a ich zabíjačiek, že neexistuje jednotná predstava o minimálnych nárokoch a potrebách pacientov vo vzťahu ku prevencii, diagnostike a liečbe, však?

A tak vyrábame vlastné štandardy postupov. Žeby kvôli „zohľadneniu národných špecifík“, tak ako u tovarov, ktoré nám EÚ posiela v nižšej kvalite?

Dnes o slovenskom zdravotníctve, zasa raz.

Štandardy sú na svete, konečne…

Článok o tom, že štandardy diagnostických a terapeutických postupov už máme – presnejšie prvých 31 štandardov. Platia od januára tohto roka. Štandardy – pre tých, ktorí nemajú celkom jasno vo veci – sú postupy, ktoré musia dodržiavať lekári, sestry, aj ostatní zdravotnícki pracovníci. Nie sú samozrejme všetky zatiaľ je pripravených na podpis ďalších 152 štandardov, mali by v konečnej fáze obsiahnuť všetky zdravotníckej odbory a k nim interdisciplinárne oblasti.

Štandardy sú v zdravotníctve dôležité, určujú minimálnu potrebnú zdravotnú starostlivosť v oblasti prevencie, diagnostiky a liečby. Teda to, čo pacient dostať musí, aby jeho zdravie bolo uchované, alebo chorobný stav liečený. A v prípade pochybenia sú jasnou hranicou, za ktorou je už trestnosť postupu zdravotníka zrejmá a preukázaná. Sú v záujme pacienta z hľadiska kvality i bezpečnosti poskytovanej zdravotnej starostlivosti, pretože majú zaistiť, čo by pacient dostať mal. Aký má byť správny minimálny potrebný postup zdravotníka a čo všetko by mala minimálna zdravotná starostlivosť pre neho obsahovať.

Fajn, konečne budú tie štandardy aj u nás, poviete si možno.

Ibaže vieme, aj ten najlepší úmysel však občas dokážu ľudia zničiť v priebehu jeho realizácie. No a tak už viete podstatu môjho názoru na pripravované štandardy postupov v slovenskom zdravotníctve. A obávam sa, že aj na ich úroveň.

Ááááá, poďme, otvorene a verejne…

Dajme si príklad pre pochopenie:

Ak je slovenský pacient dlhodobo ležiaci a potrebuje pravidelne polohovať, je napríklad  u neho iná potreba počtu polohovaní v priebehu noci ako u Angličana, Nemca, alebo ktoréhokoľvek iného občana z krajín EÚ, alebo občana niektorej z vyspelých krajín sveta?

Ak sa jeho potreba počtu polohovaní za noc nelíši, mal by byť počet polohovaní za noc rovnaký v zmysle štandardov?

Lebo ak sa vychádza z potrieb pacienta, pri rovnakom type ochorenia ja osobne nevidím rozdiel medzi Nemcom, Angličanom a Slovákom. A myslím, že ani choroba nie.

Je preto namieste otázka pre expertov, ktorí pripravujú štandardy v oblasti prevencie, diagnostiky a liečby v rámci zdravotnej starostlivosti v SR:

Vychádza sa pri tvorbe slovenských štandardov prioritne z potrieb pacientov, alebo prioritne z financií, poskytovaných v súčasnosti štátom zdravotníctvu?

Lebo v tom druhom prípade by sa mohlo stať, že pre ležiaceho pacienta, ktorý by potreboval počas noci tri razy polohovať, to nebude slovenským štandardom, pretože nemáme dosť ľudí, ani peňazí na nich…

A skonštatovali by sme, že na pokrytie minimálnych nárokov pacientov podľa bežných európskych štandardov by Slovensku chýbala v zdravotníctve ročne približne miliarda.

Nože, experti pripravujúci štandardy a MZ SR, vyjadrite sa verejne ku tejto mojej domnienke…

A ešte čosi o neštandardoch…

Štandardy v slovenskom zdravotníctve možno pripraviť na počet polohovaní pacienta za noc, na počet meraní teploty či  tlaku, na kroky postupu lekára.

Ale ako možno pripraviť štandardy na úctu, ohľaduplnosť a obyčajnú ľudskú slušnosť v komunikácii?

Nemožno ju zrejme čakať od zdravotníka, ktorý ju v sebe jednoducho nemá ako človek. Žiadny manuál, ani žiadny psychologický výcvik nepomôže takému zdravotníkovi, aby sa nesprával ako primitív – ako to povedal tuším Buddha, že „načo pôjdete meditovať do jaskyne, keď si tam so sebou zoberiete seba…“???

A ak som napísala v predminulom blogu smutnú skúsenosť Simony v blogu Komu veriť 8. – Smutný príbeh z ÚVN v Ružomberku…“

http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/01/08/komu-verit-8-smutny-pribeh-z-uvn-v-ruzomberku/

tak  rozhodne nejde o jej ojedinelé emotívne výlevy, ako to v diskusii píše k blogu zrejme diskutérka zo zdravotníckeho prostredia.

Takých smutných skúseností nám, mamám Otvoreného listu premiérovi,  prichádza z rôznych strán viac ako dosť. Vyjadrujú sa nielen pacienti, ale aj niektorí zdravotníci – hlavne sestry

http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2018/11/17/nuz-3-nie-vsetci-zdravotnici-su-darebaci/

ale nájdu sa aj čestní a odvážni lekári, ktorí sa nedokážu na ten marazmus prizerať mlčky.

http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2018/09/23/cas-srdca-5-hanbit-sa-za-to-ze-som-lekarka/

Elena   10.1.2019

A áno, ku ružomberskej nemocnici mi i dnes Dadka, ďalšia z mám OLP, poslala vyjadrenie jednej ich bývalej pacientky,,,

Ale to je len náhoda, smutné spomienky na správanie personálu by mohli písať nepochybne pacienti viacerých slovenských nemocníc.

Našťastie už asi nie všetkých a na všetkých oddeleniach – ja osobne z minuloročnej skúsenosti s popradskou nemocnicou potvrdím, že správanie personálu bolo profesionálne, ústretové a láskavé. Je to vždy o ľuďoch.