otvorene

Ľudské dejiny sú dejinami veľkých a čistých snov. A zároveň dejinami nesplnených snov. Rúfus, pravdaže – Legenda o ľudskom údele, z jeho Štyroch epištol ľuďom.

Ak Rúfus oslovuje vaše srdce, tak ako moje, potom pochopíte, že sa vytešujem vzácnej príležitosti – konečne som vzala do ruky môj vianočný darček, Štyri epištoly k ľuďom v mimoriadnom vydaní, so záznamom prednesu Ladislava Chudíka a Jozefa Šimonoviča. Mám moc rada tieto jeho epištoly, aj jeho básne, aj jeho rozprávky, a jeho myšlienky vôbec. Vypovedajú o tom, že ozajstná múdrosť nie je nabubrelá, hlučná a ani krikľavá, nepotrebuje predvádzať výnimočnosť a extravagantnosť, ale plynie ako horská bystrina, nenápadne, prirodzene a životadárne pôsobí na všetko, čoho sa dotkne.

Niečo z Rúfusových rozprávok som v blogu kedysi spomenula. Ale dobrého nikdy nie je dosť. A tak si povedzme, ako Rúfus hovorí o ľudských dejinách plných zástav a symbolov, slávnostných prísah a predsavzatí, krásnych slov a myšlienok, človečenstva a lásky, aj porušených prísah, znesvätených a pokrivených myšlienok, pošpinených lások…

Dejinami ľudstva sa prepletajú tieto dobré i zlé veci, nesené prúdom času. A myslím, že tak prúdom času putujeme aj my, znovu a znovu, životmi. Je o tejto téme celý rad kníh, a dokonca aj špeciálna terapia regresu do minulých životov. Niektorí sa ale do nich vracajú spontánne v podobe malých čriepkov spomienok. A hej, hovorí sa, že sa nám odkryje v priebehu života niečo len z tých životov, o ktorých sa máme niečo dozvedieť.

Áno, nejaké tie čriepky spomienok mám i ja – a už som kedysi v blogu spomenula záblesky z „modrého života“, indiánskeho života, či ruského života. Isteže, je ich viac.

Tento sa mi vynáral ako sen od detstva – ako jeden z tých, o ktorých som nikdy s nikým nehovorila. kto by im aj rozumel? Veď ani ja sama nie…

„Muž v sivých šatách, pod úpätím hory, uprostred skál. Za jeho chrbtom stoja jeho žiaci. Svieti slnko, pofukuje vietor, nastavuje mu tvár. Medituje, chystá sa na boj so zradcom. Nebol by prehral, keby zradca nemal nôž – to sa predsa nesmie. A opäť vietor mu ovieva tvár, všetci žiaci stoja chrbtom ako jeden muž, nesmú sa otočiť – prečo to neviem, ale nesmú – prúdi tam zvláštna energia vďaky a úcty. Nie, myslím, že ho nakoniec nezabili, nech hovoria o tom čokoľvek, pretože ako veľmi starý muž žije v drevenom dome na brehu jazera. Plaví sa v člne na jazere, uprostred zlatistej hladiny, plnej obrazov oblakov. Modrasté hory v diaľke vidieť iba ako drobnú čiarku, ďaleko, ďaleko…“

Áno, tie veci mám rada i dnes – čarovnú chvíľu okamihov, v ktorých nás sprevádza vietor, oblaky, slnečné lúče, hlboký pocit pokoja. A hej, bojové umenia som chcela cvičiť, po celé roky ma to prianie držalo, dokonca i keď som už mala deti. Draky milujem, tým sa netajím už hodne dlho, takže i štýl je jasný.  A nenáhodná náhoda mi priniesla čriepok poznania, ktorý presne zapadol.

Nuž, tak, niekedy nám Zámer sveta dá prostredníctvom koincidencií nahliadnuť do mozaiky, ktorú poskladá z úlomkov poznania. Myslím, že práve naša schopnosť vnímať koincidencie a chopiť sa ich je znakom našej pripravenosti na nejaké poznanie.

Ako to povedal Rúfus

Ono to raz na každého príde. Príde k nám a príde za vami.

Vlastnú hlavu v náhlom osamení poťažká si človek na dlani.

Verné veci mlčia – zem i lesy, všetko si ťa ticho spomína.

A ty sám v tom tichu poznáš, že si hlbina…

Uvažujem občas o čase. O zmenách, ktoré sa v ňom odohrávajú. O tom, ako s ním plynieme. Nie, niet pre mňa krajšej piesne o plynutí času a o všetkom s ním spojenom, ako Scarborough Fair, preniká mi hlboko pod kožu.

https://www.youtube.com/watch?v=PJH7l5WjJKE

Je o tom, že v plynutí času nachádzame svoje pravé miesto. Vždy znovu a znovu…

Ach, áno, to je predsa ľudský údel, však?

Elena   29.1.2019