Je odvážne vidieť krásu sveta stále. Je životne múdre byť odvážny. Je zodpovedné byť životne múdry. Je zrelé byť zodpovedný. Je šťastím byť zrelý. Je šťastné vnímať svet detskými očami i srdcom – a vidieť jeho krásu stále…
Vedie nás odvaha ku šťastiu? Či ku vnímaniu krásy sveta? Alebo kam nás odvaha v živote vedie?
V živote bývajú rôzne situácie…
Niekedy sa plahočíme v temnom a chladnom skorom ráne do práce s predstavou kopy povinností dňa. Inokedy ležíme večer zababušení v teplej posteli a celý byt je prevoňaný lángošovou vôňou. Oveľa ľahšie sa uvažuje o kráse sveta v tej druhej situácii, však? Oveľa odvážnejšie je však zachytávať ju v takom náhlivom včasráne.
Zvlášť silne ma vie výhľad z nášho balkóna dostať, sú to chvíle „čistých radostí života“, ako ich nazval výstižne môj obľúbený spisovateľ Jan Šmíd. Aj včera večer pri vešaní prádla som chvíľu stála na balkóne a vnímala ten okamih. Typicky jesenná vôňa lístia sa šírila vzduchom. Bolo už hlboké šero, na nebi sa trblietali prvé hviezdy a na zdychavských lazoch svietili svetielka chalúpok v úbočí, no na horizonte ešte šedoružovo doznievali posledné kroky slnka. Deň kráčal k noci, les ticho šumel a cestičkou popri záhradách šli turisti, ich hlasy sa rozliehali doďaleka. Bolo teplo, pokojne som sa v nočnej košeli na ramienka mohla ísť prechádzať. Moc som si v tej chvíli želala, aby takáto hrejivá jeseň vydržala ešte dlho. Ach, viem o tom blížiacom sa ochladení, vzdychla som si v duchu – a vošla som do bytu rozvoniavajúceho lángošovo. Presnejšie lángošovo – cesnakovo, lebo lángoše nenatierame kečupom, ale smotanovou zmesou (1 veľká kyslá smotana, 1-2 lyžice majonézy, 4-5 strúčikov cesnaku). A moja „special version“ je lángoš so slivkovým lekvárom, posypaný nasekanými orechmi a škoricovým cukrom, pripadne miesto orechov na lekvár dám i tvarohovú plnku (v sladkej verzii lángoše samozrejme nenatieram slanou vodou).
No dobre, nebudem uhýbať, prečo vám píšem o lángošoch? Lebo práve moja slivkovolekvárová verzia lángošov, pri ktorej som kedysi mala obavu ako to bude chutiť, no i tak som ju odvážne vyskúšala, mi pripomína včerajšiu večernú myšlienku z náhodne otvorenej knihy – tá mala určiť o čom budem blog písať – a znela „Odvaha znamená mať strach – a napriek tomu to spraviť.“ Nie vždy sa mi v živote darí prekonať strach pred vykročením, tak ako s tými slivkovo-lekvárovými lángošmi. To je fakt. Nepomohlo ani uhnutie ku ďalšej koincidencii, lebo výrok „Nemožno začať novú životnú kapitolu, ak sa dookola vraciame k tej predchádzajúcej“ tiež nedával veľký výber ako uhnúť od témy. Nie že by to nebola myšlienka múdra, a v mojom prípade aj pravdivá – lebo pravdou je, že v minulosti sa plácam . viem, že to nie je dobré pre mňa, a najlepšie čo môžem pre seba urobiť, je spraviť krok dopredu. No nechcelo sa mi to včera večer rozoberať. Tak som aspoň našla odvahu to teraz priznať.
Nemyslím si, že sa s niektorými situáciami z nášho života vyrovnávame časom – podľa mňa sa s nimi vyrovnáme len tým, že my sa meníme. A len ak sa naozaj vnútorne zmeníme, sme schopní vykročiť z tej situácie a posunúť sa bližšie k pravému poslaniu. Šamani majú pravdu, že svet meníme, len ak sa vnútorne meníme my sami. Preto na ceste k pravému životnému poslaniu musíme prejsť premenou – „zbelieť“. Ak belieme, môžeme sa stať – ako som nedávno v blogu písala – hviezdou žiariacou zo svojej podstaty. Belenie v nás rozžaruje vnútorné svetlo – indiánski šamani tomu hovoria „svetlo TI“, ja ho volám „hlboká biela“.
Uvedomujem si, aká je iniciačná cesta náročná. Poznanie vo mne je autistické – mám ostrovčeky zvládaného. Maroška som nechala ísť, hoci mi veľmi chýba – niet väčšej straty ako smrť dieťaťa. Voči exmanželovi necítim hnev, len smútok. V dieťati je polovica z otca a polovica z matky, nečestné správanie voči druhému rodičovi Zámer sveta preto sám trestá. Ublížil mi, no neprajem mu nič zlé. Videla som v konštelácii veci, ako sú na úrovni duše – Zámer sveta sa ma snažil upokojiť poznaním, že voči žene, ktorá ma podvádzala počas manželstva, už trest rozbehol. Trpezlivo ma vedie za ruku – „pokojne, poď, poď, len poď“ hovorí láskavo, hoci vie, že čakám na koniec mesiaca, lebo môj hnev ma ťahá pridať jej veľkú kliatbu a dosah za to som pripravená prijať.
Občas ma desí, ako ma Zámer sveta chápe (to tá moja nedôvera pracuje vo mne) a vie, ako na mňa ísť. Keby tlačil, nepovolím. No len tak hrejivo vysvetľujúco dýchne – a môj tvrdohlavý obranný múr „nepovolím a neprestanem“ sa otrasie, lebo proti tomu niet argumentov. Prezradím vám tú koincidenciu, ktorá ma dnes ráno rozplakala pri objednávaní kníh. Mnoha věcem musí být dovoleno zemřít – ne proto, že jsou špatné, ale protože nás nemohou posunout tam, kam je třeba jít. Vnímam jej hlbokú pravdivosť i silu. Nie, proti tomu niet argumentov, nie my to tu riadime. Vlastne by to bolo pre nás samých menej bolestné, keby sme boli životne múdri a mali voči Zámeru sveta dôveru, aby sme chápali, že chce naše najvyššie dobro. Keby sme proti zmenám, ktorými nás vedie, toľko nebojovali a kráčali s hlbokou pokorou tam, kam nás vedie. Len tým zraňujeme sami seba a strácame svoj čas, pretože sme sa mohli za ten čas posunúť. Nuž ale na to treba veľa odvahy, veriť Zámeru sveta a byť natoľko životne múdry, aby sme sa mu s pokorou bez zaváhania dali viesť.
Keď sa teraz dívam na nadpis dnešného blogu, tak už aj ja viem v tejto chvíli odpoveď – odvaha nás vedie ku dôvere Zámeru sveta. Ale poviem vám, treba jej mať strašne veľa, aby sme mu verili…
Elena 27.10.2019
P.S.: Fotografia je moja, pravdaže.
Celá debata | RSS tejto debaty