Niekedy uvažujeme, o čom je naozaj život. O náhlení sa, úspešnom prekonávaní mét, odškrtávaní si položiek „vybavené“ či „zvládnuté“? Alebo o zábave a bezbrehom užívaní si, kráčajúc len okamihmi, tváriac sa bezstarostne natoľko, že nechceme vidieť akúkoľvek nepohodu, bolesť či problém tohto sveta? Alebo o čom inom život je?
Jasné, popri skúške k druhej atestácii som včera stihla ešte aj o tom uvažovať. Dám k tomu pár slov.
Niekedy myslíme na ľudí, ktorých ani nepoznáme…
Ako ja včera cestou z Ružomberka. Moc milá staršia pani tam v Tescu nakupovala práve ráno, keď som si zabehla kúpiť niečo na raňajky a na cestu po atestácii domov. Chvíľu sme spolu hovorili a pátrali spoločne po sušenom droždí – posielala som jej v autobuse pri návrate v duchu šamansky balíček energie, aby jej zdravie slúžilo a prešla bezpečne týmto marazmom, do ktorého sa hrnieme. Mám rada také tie vzácne okamihy, kedy stretneme úprimne láskavú bytosť, zažiari hrejivý plamienok jej srdca.
Niekedy by sme i vo filme hrať mohli…
Poviem vám, chcela som byť v priebehu života kadečím – baletkou, cestovateľom, prezidentom, archeológom, paleontológom a ešte kadečím iným. Nikdy som však netúžila stať sa filmovou hviezdou – moja charizma je dostatočne výrazná aj bez toho. Nemala som potrebu zažiariť vo filme, ale mohla by som, teraz veru áno – keď tak uvažujem, najlepší by bol dokumentárny film Každá piata žena je týraná. Nie som síce týraná, hocikoho do svojho života nepustím, no nemala by som v modrinách konkurenciu – také obrovské modriny ako ja teraz nemá veru asi žiadna iná (okrem mojej najstaršej dcéry, ktorá mi pomáha pri tom vynášaní starých skríň a nosení dielov nového nábytku domov). Na našom konte sú už tri skrine a tri postele úspešne poskladané. Dve hodiny pred odchodom na atestačku sme povynášali domov diely konečne aj na skriňu pre mňa a ešte jednu chodbovú topánkovú skriňu. Časti skrine sa na mňa hodne zvrchu dívali pri návrate včera večer – nie, nie, na nás nemáš. Aj dcéry sa zľakli ich výšky a váhy – odmietli čo i len pokus tie skrine skladať so mnou. Ja – a so mnou aj moje veci napchaté vo vreciach – sa však tešíme na tú chvíľu, keď raz (teraz veru neviem kedy presne) tá obrovská biela skriňa ukáže svoju pravú tvár a celistvú podobu, a otvorí mojim bezprízorným veciam náruč.
Niekedy nám odčerpáva energiu a čas balast…
Je kdesi hranica toho, čo sme ochotní zaplatiť za peniaze. Za čo sme ochotní si ich kúpiť. Je to čas, energia, proces učenia sa celoživotne, tvorivé nápady – to v tom lepšom prípade. V tom horšom prípade ide o pchanie sa do zadku komusi, pofiderné kšefty, špinavosti všetkého druhu. A podaktorí sú ochotní pre peniaze aj zlatokopovať, predávať sami seba, nemať vlastnú tvár, charakter, ani svedomie. Verím, že každý z nás má kdesi hranicu, ale ktovie…
Každopádne ja teraz naozaj veľa uvažujem o tom, čo som a čo už nie som ochotná zaplatiť za peniaze. Zaujímavý a hodne aktuálny článok som čítala v psychologickom časopise – v tej súvislosti inšpiratívny – od kouča a podnikateľa, ktorý sa podnikania vzdal. Po otcovi má korene z Afriky, vyrastal s mamou v Česku a hoci bol podnikateľsky úspešný, rozhodol sa svoj život zmeniť od základov. Moc sa mi páči jeho spôsob uvažovania, ako človek vyčerpá materiálne motívy – respektíve podľa mňa si ich viac ohraničí. Normálny človek nepotrebuje a ani netúži mať 137 Ferrari ako arabskí šejkovia niektorí, a v jednej chvíli príde na to, že – ako to povedal tento kouč – „viac rezňov nezje“. Vyberie sa za inými vecami.
Viem za čím chcem kráčať, sú veci ktoré rezonujú hlboko s mojim srdcom i dušou. Počujem ich tichý šepot, niekedy…
Elena 11.3.2020
Celá debata | RSS tejto debaty