otvorene

Dnes by mal môj syn 15 rokov. Nedožil sa ich, niekto ho niekde v slovenskom zdravotníctve pred štyrmi mesiacmi zabil. Preto píšem svojmu dieťaťu tento list.

Maroško,

čas je najdlhšia vzdialenosť medzi dvomi bodmi.

Chodím bytom neskutočne tichým a prázdnym bez Teba, Tvoje klavíriky v obývačke zapadajú prachom. Niekedy sa ráno vo dverách bytu pri odchode do práce zarazím, že som Ti zabudla vybrať jogurt z chladničky na ohriatie. Večer ležím s Tvojim vankúšikom aj plyšákom Išišom a predstavujem si, že je všetko ako predtým, že si položíš hlavu na moje plece, zakryješ nám obom hlavy detskou ružovou dekou a potom pokojne zaspávaš, pretože je všetko tak, ako má byť.

Ustavične čakám, že sa zrazu objavíš.

Ibaže Ty tu nie si. Chýbaš mi, syn môj.

Je pravda, museli sme sa značne uskromňovať, no Ty si bol vždy na prvom mieste. Ty si mal vždy jogurty, chrumky, zelené jabĺčka aj cukríky, hoci pre dievčatá na ne nezvýšilo.

Nemohli sme Ti napriek mojej celoživotnej odbornej práci dopriať ani odporúčaný rehabilitačný pobyt. Márne som znovu a znovu upozorňovala tých, ktorí v tomto štáte rozhodujú, že systém funguje nespravodlivo a žiadala som, aby zdravotné poisťovne namiesto neobmedzených bezplatných liečieb pre alkoholikov uhradili aspoň jeden rehabilitačný pobyt postihnutým deťom.

Každý deň po príchode z práce sme boli spolu, nemohol si zostať sám ani chvíľu. Chýbajú mi naše prechádzky, nikdy by sme sa bez Teba neboli takto prechádzali. Každý deň doobedu aj poobede. Chodím si občas sadnúť na Tvoje miesto na lavičke v parku, mám veci v Tvojej skrinke, nosím do práce Tvoju mikinu i botasky, aby som aspoň trochu cítila Tvoju blízkosť.  A doma môžem objímať iba Tvoju urnu a iba jej šepkať „ja som mamin Maroš, ja som mamin…“ a nemá kto doplniť namiesto Teba „…princ“. Pretože zatiaľ nemenovaný „Niekto“ Ťa svojou neschopnosťou a nezodpovednosťou pripravil o život. A tento štát by to chcel nazvať „chybou, na ktorú má každý nárok“.

Strácam vieru. Kde bol Boh, keď dopustil takúto nespravodlivosť?

Nechcel a ani nemal si od života veľa. Mohol si možno byť úplne zdravý, keby niekto v slovenskom zdravotníctve pri Tvojom pôrode nepochybil. A rovnako, keby niekto v slovenskom zdravotníctve nepochybil, si mohol žiť. A Tvoj vrah si zatiaľ žije akoby sa nič nestalo.

Strácam aj nádej. Tí, ktorí majú v tomto štáte zastupovať spravodlivosť – pomôcť ju nastoliť – z môjho pohľadu robia presný opak a ťahajú čas. Dôsledky Tvojej smrti na nás doliehajú v mnohých oblastiach a štát nám ich nijako nepomáha prekonať. Zato sa ale tento štát rýchlo rozhýbal v otázke „Tvojho dedičského konania“ (ani nie 15-ročného dieťaťa!!!)  – Tvojho vraha nepomenoval, ale Tvoj majetok by delil (aký asi, keď sme žili z ruky do úst, od výplaty k výplate?). Neskutočne ma to nahnevalo.

Zostáva mi však láska. Dnes by si mal 15 rokov. Dieťa moje, spravím všetko pre to, aby páchateľ Tvojej smrti určite nezostal nepotrestaný. Postarám sa o jeho spravodlivý trest. A takisto pre všetkých, ktorí by mi chceli v nastolení spravodlivosti pre Teba brániť.

Vždy som tu pre Teba.

S láskou

Tvoja mama.

Predná Hora 19.7.2014