otvorene

Uplatňovanie práva v spoločnosti súvisí úzko nielen s riešením a prevenciou trestných činov, ale aj s prístupom obete k spravodlivosti. Jeho neoddeliteľnou súčasťou sú aj postupy vo forenznej praxi – t. j. spôsob, akým vo vzťahu ku obetiam koná polícia, orgány činné v trestnom konaní i znalci.

Preto v dnešnom článku oslovujem práve ich a pýtam sa – kto, ak nie vy – policajti, prokurátori, znalci, sudcovia – má pomôcť obetiam nastoliť spravodlivosť?

Prístup spoločnosti k obetiam zásadným spôsobom ovplyvňuje ich ďalší život, jeho kvalitu. Ide o prístup ich najbližšieho okolia – ľudí, s ktorými sa každodenne stretávajú v susedstve a zamestnávateľa. Schopnosť nestigmatizovať a poskytnúť primeranú oporu.

Ide aj o prístup médií. Nechať obetiam priestor, aby bolo počuť ich hlas. Otvorene písať o prípadoch pochybení lekárov a priebežne sledovať ich riešenie, „nenechať ich zaspať“.

A samozrejme, ide aj o prístup už vyššie spomenutých orgánov činných v trestnom konaní, polície aj znalcov. Nejde pritom v ich prístupe k obetiam trestných činov len o spravodlivosť distribučnú, súvisiacu s dopadnutím páchateľa a spravodlivým trestom pre neho, ale aj o spravodlivosť procedurálnu, zahŕňajúcu transparentnosť priebehu celého procesu a slušnosť jednania s obeťou.

Možno si teraz poviete, že ide o samozrejmosť. Alebo si možno poviete, že ide o naivitu očakávať také niečo ako „slušnosť a ľudskosť v prístupe“ a že proces má byť predovšetkým „objektívny“.

Ja v tomto článku „kopem za obete lekárskych pochybení“ a chcem, aby sme sa spolu pozreli na (ne)možnosť prístupu k spravodlivosti na Slovensku očami obetí. Pretože mnoho z nich možno nemá dostatok odvahy, síl ani poznania vecí, aby sa mohli samé účinne brániť.  A často v takejto situácii nemajú primeranú pomoc štátu a všetkých tých, ktorí vystupujú v mene štátu pri riešení prípadov pochybení lekárov.

Prečo v tomto štáte neexistuje bezplatná odborná a systematická pomoc obetiam lekárskych pochybení, ktorá by obetiam bola poskytovaná  od podania podnetu až úplného ukončenia veci?

Pochybenia lekárov v slovenskom zdravotníctve nadobúdajú z môjho pohľadu naozaj desivý rozmer. Mal by to byť zločin signálny – vypovedajúci o závažnom probléme v spoločnosti,ibaže jeho sila je umelo brzdená prieťahmi vo forenznej praxi a obete sú tým umlčiavané. „Kašľať na obeť“ je stratégiou, ktorú Slovenská republika prostredníctvom konania ňou ustanovených zástupcov aj prostredníctvom platnej legislatívy umožňuje aplikovať vo forenznej praxi v postupe voči obetiam.

Pohovorme teraz chvíľu o obetiach. Dávam iba otázky, odpovede na ne si každý musí dať sám za seba.

Obetiam ubližuje už samotná skutočnosť, že nezvratné poškodenie ich zdravia či usmrtenie ich blízkeho je bagatelizované spoločenskou toleranciou k pochybeniam lekárov v štýle „každý máme právo robiť chyby“.

Znamená právo robiť chyby azda, že lekári majú právo zabíjať naše deti?

Obetiam ubližuje, že v legislatíve Slovenskej republiky chýba „právo obete na počutie jej hlasu“tzv. victim impact statement – napríklad formou výpovedí obetí o dopade trestného činu z jej pohľadu, o jeho všetkých  – aj nepriamych dôsledkoch na svoj život.  Na Slovensku  sú v súčasnosti maximálne chránené práva páchateľov a nie sú primerane chránené práva obetí.

Kedy bude aj v tomto štáte legislatíva upravená vo vzťahu ku obetiam podľa vzoru vyspelých krajín, podobne ako to spravila od roku 2013 aj legislatíva ČR?

Obetiam ubližuje, že nezvratné poškodenie zdravia či usmrtenie ich blízkeho je kvalifikované iba ako prečin – ak je vôbec odsúdený, tak lekár dostane iba podmienku – a pritom nielenže zaviní smrť človeka, ale tiež závažným spôsobom poškodzuje tiež jeho pozostalých – obete, spôsobuje im ujmu, spretŕha celú ich životnú perspektívu. Pokladáte za správne, aby v tomto štáte niesli viac dôsledkov činu obete ako vinník?

Obetiam ubližuje, že sú dlhodobo vystavené sekundárnej viktimizácii, znovu a znovu zraňované prístupom orgánov činných v trestnom konaní, znalcov, justície. Nepokladám za slušné jednanie s obeťami, ak znalci „ťahajú čas“ na napísanie úplnej pitevnej správy, nakoľko „majú veľa práce“. Necítim dôveru k takémuto ich postupu. Uvedomujete si vôbec, páni znalci – znovu a znovu predlžujúci termíny odovzdania posudku pre nával práce –  aké je to kruté voči rodičom čakajúcim na oficiálne označenie vinníka smrti svojho dieťaťa?

Čakáte, že konečne štát oficiálne označí toho, kto zavinil všetko to utrpenie Vás samých a Vašej rodiny, lenže deň D prejde a nič sa nedeje, páni znalci si dodatočne dohodnú s vyšetrovateľom ďalší deň D, a potom ďalší… A Vy iba bezmocne čakáte, čoraz zúfalejší a plní hnevu. Prečo v tomto štáte neexistujú efektívne kontrolné mechanizmy v tomto smere?

Obetiam ubližuje, že neexistujú vonkajšie podporné zdroje v spoločnosti pre obete, chýba podpora štátu a efektívna odborná pomoc. Niektoré z obetí sa ocitajú v situácii, že si nemôžu dovoliť platiť právnu pomoc, majú ťažkosti v sociálnej oblasti (výpadok príjmu), dochádza ku zhoršeniu ich vlastného zdravia v dôsledku dlhodobo traumatizujúcej situácie. Prečo v tomto štáte neexistujú efektívne podporné mechanizmy v tomto smere?

V slovenskom zdravotníctve pred viac ako 4 mesiacmi niekto zabil moje dieťa. Niekto oficiálne doteraz nepomenovaný. Popíšem dopady zabitia nášho syna na našu rodinu – dôsledky toho činu na náš život úplne konkrétne, aby ste si uvedomili ich závažnosť.

Maroško bol dvojnásobne mimoriadne zraniteľnou obeťou – bolo to dieťa aj človek s postihnutím.

Bol kompletne nevinnou obeťou – nepodieľal sa nijako svojim pričinením na tom, aby ho lekári zabili a aby zomieral tak bolestne, ako zomrel. Jeho usmrtenie bol zvlášť zraňujúci zločin, pretože usmrtenie dieťaťa medzi také zločiny patrí.

Bol to zločin traumatizujúci, a to svojim typom (zabitie dieťaťa z pohľadu rodiča) aj okolnosťami činu (šlo o náhle a nečakané zabitie, v zdravotníctve – ktoré by človeku malo zdravie chrániť, navracať a nie ho zabíjať, navyše tento štát nebol ochotný nechať naše dieťa aspoň pár dní na umelej ventilácii a umožniť nám rodičom mať rozhodnutie o jeho odpojení vo vlastných rukách). Zabitie Maroška spôsobilo závažnú psychotraumu všetkým členom našej rodiny a zdĺhavé postupy vo forenznej praxi reviktimizujú nás znovu a znovu.

V našom prípade bola lehota vyšetrovateľom pre znalcov určená do 30.4.2014, posudok vyšetrovateľovi doručili 6.8.2014. Ibaže vyšetrovateľ si teraz ešte musí naštudovať problematiku a potom – nevedno kedy presne  – musí poveriť ďalšieho znalca  neurochirurga, ktorý po bohvie akom dlhom čase napíše do správy to, čo ja teraz tu tvrdím verejne – že môj syn v nemocnici v Revúcej (rovnako ako v žiadnej inej spádovej nemocnici) nemal šancu na prežitie, pretože potreboval pomoc neurochirurga.

Moje dieťa je mŕtve, moja rodina trpí a nesie následky jeho zabitia v rôznych oblastiach svojho života. My sme nikoho nezabili, ale práve my nesieme následky niečieho darebáctva, kým vinník smrti môjho syna chodí po slobode. Akým právom sa k nám spoločnosť takto správa?  A dokedy?

Prečo sa v tomto štáte oplatí viac byť páchateľom ako obeťou?

Dala som tomuto štátu šancu, aby nastolil spravodlivosť prostredníctvom vás – policajti, prokurátori, znalci, sudcovia.

O efektivite prístupu k nastoleniu spravodlivosti touto cestou aj o kompetetívnosti tohto štátu, jeho schopnosti a úprimnosti jeho snahy, jeho ochote nastoliť spravodlivosť pre nás, mám čoraz viac pochybností.

Predná Hora, 21.8.2014