Dozvedáme sa v poslednom čase čoraz častejšie v blogoch o príhodách „spoza opony“ zdravotníckych zariadení, keď sa s nami delia o svoje zážitky pacienti či ich sprevádzajúci blízki. Žiaľ, podľa popisovanej komunikácie a správania sa personálu – podaktorých lekárov a zdravotných sestier – s nimi by sa v slovenských nemocniciach mohol natáčať skôr hororový príbeh než nejaký romantický film. Pozrime sa veci na koreň.
Takže otázka č. 1 – Čo je označované ako príčina zlej komunikácie a správania sa podaktorých zdravotníkov?
Komunikáciu a správanie sa zdravotníckeho personálu v medializovaných článkoch sa snažia ospravedlňovať „preťažením zdravotníkov“.
Nuž, povedzme si rovno – poznáte okrem politikov také zamestnania, kde ľudia nie sú v súčasnosti hodne vyťažení? Povedala by som, že zamestnanci teraz pracujú ďaleko viac ako v časoch socialistických. Má ma azda preto šofér autobusu nechať polhodinu čakať pri mojej ceste do práce a on bude niekde debatovať pri káve s kolegami, lebo je „preťažený“? Má začať o otravných gerontoch vykrikovať predavačka pri obsluhovaní radu zákazníkov, ktorá sa pri pulte nielenže neposadí, ale často počas dňa ani nezastaví v práci? Jednoducho si nemyslím, že by zdravotníci mali mať nejaké špecifické výhody, týkajúce sa tolerancie nás ostatných v ich profesijnom správaní.
Iste, nepokladám za férové, že lekári musia „ťahať šichtu“ v dennej a potom pracujú ešte aj v ďalšej „službe“ či „príslužbe“. Je to neúmerné objektívne zisteným možnostiam ľudského organizmu, ktorý pri práci oddych vyžaduje, najmä ak sa to takto realizuje dlhú dobu. Ibaže dospelý človek sa musí vedieť primerane ozvať ohľadne svojich pracovných podmienok, najmä ak nejde len o problém jednotlivca, ale celej profesie (resp. skoro celej). Je vecou vlády, aby vytvorila dlhodobo udržateľnú koncepciu zdravotnej starostlivosti, v ktorej nebude potrebné robiť výnimky z platného Zákonníka práce a inej legislatívy. Je vecou vlády, aby zaistila dostatočné počty zamestnancov pre jednotlivé odvetvia a odbory podľa potrieb spoločnosti. Mal by sa stanoviť reálne možný počet hodín, ktorý má lekár odpracovať – a nemalo by to byť 250 či 300 hodín mesačne – a ten by mali dodržiavať všetci. Je najvyšší čas, aby sa skončila hra „budeme sa tváriť že nič neporušujeme, potichu sa dohodneme“, pretože ju udržujú aj sami zdravotníci (máme napríklad aj také zdravotnícke zariadenia, v ktorých sa sestry radšej dohodli že chcú mať vyššie platy ako by mali prijať ďalšiu sestru pre dosiahnutie ich potrebného počtu). Je potrebné, aby problém svojho pracovného času zdravotníci sami otvorene pomenovali a riešili s príslušnými orgánmi (môžu zapojiť aj verejnosť prostredníctvom celospoločenskej diskusie k veci).
Riešením tohto problému ale určite nie je vykladať o svojej preťaženosti a v rámci toho hulákať na pacientov či urážať ich a zanedbávať starostlivosť o nich, veď sú to ich platiaci klienti. A rovnako ako pacienti potrebujú lekárov, potrebujú lekári pacientov, skutočne neviem čo by chceli robiť, keby ich nemali.
Takže otázka č. 2 – V čom spočíva problém?
Ak neprimeranú komunikáciu a správanie sa časti zdravotníckeho personálu (niektorí lekári a zdravotné sestry sa predsa správajú k pacientom slušne, s tým máme určite každý z nás skúsenosť) sa v medializovaných článkoch snažia ospravedlňovať „preťažením zdravotníkov“, potom nie všetci zdravotníci sú preťažení? Alebo sú preťažení všetci, ale niektorí sa aj napriek tomu správajú slušne a ľudsky, profesijne primerane?
Za zásadnú otázku problematiky pokladám zistiť nakoľko je základom problému „len“ komunikačný deficit zdravotníckych pracovníkov? Z nej potom môžeme odvodiť spôsob postupu – t. j. či je riešením len spravenie nejakých komunikačných školení pre zdravotnícky personál. Zodpovedanie tejto otázky si vyžaduje pochopenie príčin tohto javu a jeho otvorené pomenovanie. Ak sa teraz pozriete pozorne spätne na môj článok od úvodu – stále do neho vkladám slová o deficite v KOMUNIKÁCII A SPRÁVANÍ SA. Takže, nestačí slušne komunikovať, treba sa aj slušne správať.
Podľa mňa nejde v komunikácii zdravotníkov len o problém neznalosti správne komunikovať – tá vždy totiž prezrádza aj hodnoty človeka, ktoré má už hodne zakorenené. A reči o „otravných gerontoch, hypochondroch a podobne“ mi jednoducho zaváňajú neúctou k človeku a ľudskému životu vôbec. Čo ale v tejto spoločnosti zasa nie je až taká novinka.
Otázka č. 3 – Ako problém riešiť?
Je nepochybne nutné, aby sa pacientmi popisované správanie sa zdravotníckeho personálu zmenilo na ústretovosť, citlivosť voči potrebám pacientov a slušné správanie sa voči nim – t. j. aby komunikovali s pacientmi ochotne a bez urážok aj nálepiek (geront, hypochonder a pod.) a aby plnili ich potreby, pretože pacienti sú odkázaní na ich starostlivosť.
Aby pre nich bol skrátka chorý človek ČLOVEKOM.
Možno ste už zistili pri čítaní mojich článkov na blogu, že rada pomenúvam veci pravým menom. Otvorene – tak znie aj názov môjho blogu. Takže na rovinu – pripadá mi smutné, že niektorých ľudí s takmer výlučne s vysokoškolským a vyšším vzdelaním (rady sa tým oháňajú pri požiadavkách na zvyšovanie platov už aj zdravotné sestry) je nutné učiť po rokoch praxe v pomáhajúcej profesii základy slušného správania sa.
Môžu výcviky v slušnom správaní viesť k zmene správania dospelého človeka? Hoci vážne pochybujem o účinnosti preškoľovania dospelých ľudí v zmysle zmeny ich hodnotového systému, predsa len lepšie niečo ako nič – budú poznať aspoň pravidlá profesionálnej komunikácie a možno aspoň v niektorých situáciách sa začnú viac kontrolovať.
Na zamedzenie výskytu nepatričného profesijného správania sa zdravotníkov však je potrebné nastaviť aj normy spoločnosti. Netolerovať ho. A hlavne do profesie lekára a zdravotnej sestry robiť dôsledný výber ľudí už v rámci prípravy na povolanie, ktorí majú vyššiu úroveň empatie a osobnostné predpoklady (nemajú tam čo robiť psychopatické osobnosti), nielen výkonové parametre v podobe dobrého prospechu. Pretože titul ešte nikomu nezaručuje múdrosť a u nás – žiaľ – ani vhodnosť do profesie.
Otázka č. 5 – A prečo ryba smrdí od hlavy?
Predstavte si – dostala som predvčerom dva listy – odpovede. Jedna bola z Ministerstva zdravotníctva SR a druhá z Ministerstva spravodlivosti SR.
V jednom z listov v úvode stálo:
Vážená pani Ištvánová, v prvom rade mi dovoľte vysloviť úprimnú sústrasť… a v liste pokračuje jasné stanovisko k mnou zaslanému podnetu, s pomenovanými konkrétnymi krokmi riešenia z ich strany aj termínmi.
Druhý list začínal:
Vec: Ž. o stanovisko vo veci poskytnutia zdravotnej starostlivosti – úmrtie syna – odpoveď (za chvíľu pochopíte, prečo som to uviedla doslovne).
Vážená pani Ištvánová, Kancelária ……………. obdržala list, ktorým ste sa obrátili…. a v liste odcitovaných zopár § z mne známeho zákona 576/2004 Z. z. štýlom …osoba sa môže obrátiť… Nenašla som v ňom žiadne konkrétne stanovisko ministerstva vo veci. Ale to nie je všetko – podľa nimi uvádzanej dikcie zákona by mala osoba (teda ja) „pri neposkytnutí zdravotnej starostlivosti správne poskytovateľa požiadať o nápravu, žiadosť sa podáva písomne.“ Myslíte, že by som to mala spraviť?
Kontrolná otázka pre čitateľov blogu – Čo myslíte, ktorá z tých dvoch odpovedí bola z Ministerstva zdravotníctva SR a ktorá bola z Ministerstva spravodlivosti SR?
Zjavne je potrebný v zdravotníctve nielen komunikačný tréning, ale aj nácvik čítania s porozumením a sociálna inteligencia.
Predná Hora, 3.10.2014
Nelieči še ľem simptom ,aľe cali ...
Úplne s Vami súhlasím. Je to všetko ...
Celá debata | RSS tejto debaty