Koncom januára som písala o pani Renáte, ktorej dieťa zomrelo v slovenskom zdravotníctve už pred siedmimi rokmi, no nie a nie sa dovolať spravodlivosti. Písala som vtedy i o článku bloggera na pravda.blog.sk, ktorý sa pozastavoval nad tým, čomu preboha tlieskalo v súdnej sieni 40 lekárov, ktorí si prišli posedieť na pojednávanie ako diváci.
A predstavte si, niečo podobné sa stalo aj nám. Dnes sme mali prvé pojednávanie za syna Maroška, ktorého v slovenskom zdravotníctve zabili. Hoci som dala písomne súdu žiadosť, aby bolo pojednávanie neverejné, nakoľko my emočne hodne trpíme a túto žiadosť som uviedla aj v úvode pojednávania, sudca to neakceptoval – a tak mi za chrbtom sedeli dvaja cudzí mladí muži.
Je to hrozný pocit, keď sa Vám na pojednávanie dovalia cudzí ľudia, mňa to doslova zložilo. Naozaj neviem, čo ich viedlo k tomu, aby si prišli sadnúť na pojednávanie o mojom mŕtvom synovi ako do kina. Ja by som sa prinajmenšom potom ako počujem námietku matky takého dieťaťa voči mojej prítomnosti zdvihla, ospravedlnila a odišla. Je to hanba, takéto hyeny v ľudskej koži – prísť sa pozerať na cudzie nešťastie.
Je to skrátka odporné, takíto diváci – akoby sa vám niekto cudzí dovalil do kúpeľne, keď sa idete kúpať. Neviete si to predstaviť, keď ste to nezažili. Takéto prípady nie sú verejnou zábavou.
Tento štát všemožne sanuje páchateľov a chráni ich ľudské práva. Ale obetiam žiadne práva nepriznáva, nijako im nepomáha, len ich svojim prístupom retraumatizuje.
Mám dosť takej spoločnosti. My sme tam boli bez právnika, pretože na žiadneho peniaze nemám a neviem sa účinne brániť. Tento štát zneužíva obete a ich bezbrannosť.
Ale všetci tí, ktorí ste obeťami trestných činov, uvedomte si – vo chvíli, keď zoberiete do svojich rúk spravodlivosť, stanete sa páchateľmi a a vtedy sa už o vás tento štát začne starať, bude chrániť vaše práva a všemožne vás bude podporovať.
E.K. I. Predná Hora, 3.6.2015
Celá debata | RSS tejto debaty