otvorene

Predvčerom zomrelo dvojročné dievčatko v aute v dôsledku horúčav. Zabudol ho v aute jeho vlastný otec. A internet je plný pohoršlivých moralistov, ktorí by zrejme oboch rodičov najradšej ukameňovali rovno pri tom aute.

Vlna akej-takej ľútosti sa zdvihla ešte voči matke dievčatka, pretože reportér ktorejsi televízie neempaticky a sociálne necitlivo od nej žiadal vyjadrenie o jej pocitoch. Vlna agresia sa teda obrátila aj voči médiám. Čo k tomu dodať? Určite nesúhlasím s tým, aby ktokoľvek v takejto situácii matku dieťaťa žiadal o vyjadrenie pocitov týmto spôsobom. Na druhej strane však ani zďaleka nie je to celé o médiách, ale o jednom redaktorovi. Ja som sa po smrti môjho syna stretla s viacerými redaktormi, komunikovala som s nimi, boli natáčať opakovane aj u nás doma. Boli vysoko profesionálni, aj hlboko ľudskí – a naozaj si títo ľudia nezaslúžia, aby ich do jedného vreca hádzali s človekom, ktorému chýba nielen základný ľudský takt, ale aj profesionalita. Skutočne sa čudujem každej televízii (naozaj v tejto chvíli neviem, ktorá z nich to bola), ktorá takéhoto redaktora nechá pobiehať a prezentovať aj seba ako inštitúciu takýmto spôsobom.

A otec – páchateľ? A tento štát ho chce odsúdiť na 7 až 10 rokov. Pokladáte to za spravodlivé?

Možno teraz zaznie „samozrejme“, podľa tých komentárov by ho niektorí osobne usmažili v tom aute a ešte by sa aj prizerali.

Nuž, kto by ste chceli byť v jeho koži? To ste, ľudia, vážne padli na hlavu, ak máte také hlúpe komentáre, ako som čítala na sociálnych sieťach? Viete si vôbec predstaviť, aká je to bolesť prísť o vlastné dieťa? Ten otec svoje dieťa predsa nechcel zabiť. A ak ide o dieťa najmladšie, to býva takým malým miláčikom celej rodiny, veď to všetci poznáme. Ten otec s tým bude musieť žiť po celý život. Je mi tej rodiny veľmi ľúto a súcitím s nimi.

Ten otec svoje dieťa neúmyselne zabudol v aute – neočakával, že by mu nejako privodil smrť a trpí výčitkami a celoživotnou bolesťou.

Tento štát ho chce odsúdiť na 7 až 10 rokov. Pokladáte to za spravodlivé?

V prípade môjho syna Maroška službukonajúca lekárka s dvomi atestáciami nebrala do úvahy oznámenie RZP, ktorá už cestou žiadala pre moje dieťa ARO a dala ho na detské oddelenie, kde bolestne zomieral po celú noc. Nespravila mu potrebné vyšetrenia. Niekoľko hodín sa na moje dieťa neprišla pozrieť ona, ani zdravotná sestra.  Môj syn mohol žiť, keby bol včas dostal odbornú pomoc. Zabila ho lekárka –  podľa vyjadrenia v trestnom rozkaze – závažnejším spôsobom pochybenia. Ju by chcel tento štát odsúdiť len podmienečne. Pritom rovnako ako ten otec mala tá lekárka povinnosť postarať sa o moje dieťa – brala za to plat v nemocnici. Kým ja a celá moja rodina trpíme v dôsledku Maroškovej smrti už vyše roka a to celoživotne, páchateľka desiatky rokov nad dôchodkovým vekom spokojne pracuje v nemocnici akoby sa nič nestalo – hoci jej vinu preukázal ÚDZS i tri odborné posudky. Súdne pojednávania môže vliecť úspešne, je pre ňu výhodou hrať o čas – čo jej záleží na tom, že tým retraumatizuje nás ako obete? Zákaz činnosti na tri roky pre ňu by bol v tomto prípade výsmechom spoločnosti mne aj môjmu mŕtvemu synovi.

Tak čo je toto za štát????

Ten otec svoje dieťa zabudol v aute  – a sám seba bude obviňovať po celý život. Tento štát ho chce odsúdiť na 7 až 10 rokov. Ešte stále to pokladáte za spravodlivé?

Aký trest potom podľa vášho názoru si zaslúži lekárka, ktorá zavinila smrť môjho syna?

Kto z vás ma, ľudia, odsúdi za to, že chcem spravodlivosť?

E.K. I. Predná Hora, 24.7.2015