otvorene

Vymôcť si právo na Slovensku je ťažké, až nereálne – to už dávno nie je žiadne tajomstvo. Denník Pravda ponúkol včera v článku Veľa dier v zákonoch brilantnú analýzu súčasného stavu legislatívy na Slovensku. Poukázal na existenciu viacerých problematických oblastí a závažných nedostatkov v našej legislatíve.

Vynára sa potom otázka – čo to vlastne robia všetci tí legislatívni experti platení z našich daní, keď za viac ako štvrťstoročie nemáme funkčné zákony, ktoré by účinne a efektívne riešili obrovský rad závažných spoločenských problémov v rôznych oblastiach? Čo je dôvod takejto deravej legislatívy a pomalosti postupu k jej potrebnému vylepšeniu – „treba si šetriť prácu, aby vydržala až do dôchodku“? Alebo ide priamo o neschopnosť tvorcov tejto legislatívy?

Jednou z oblastí, na ktorú poukázal spomenutý článok, je aj oblasť práv pacientov. Advokát Ivan Humeník, expert na zdravotnícke právo, vymenováva  rôzne nedostatky a poukazuje na absentujúcu ochranu pacienta v zdravotníckych zákonoch, pochybnosť i zdĺhavosť znaleckých posudkov, aj na roky sa vlečúce súdne riešenie prípadov nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti.

Sila, čo? Toto je ten skvelý právny štát, od nás ustavične vyžaduje solidaritu s kadekým a kadečím, ale keď vám nejaká špina zabije v dôsledku svojej neschopnosti a nezodpovednosti niekoho blízkeho, spravodlivosti sa nie a nie dovolať. Ústava SR ustanovuje právo na správne (lege artis) poskytnutú zdravotnú starostlivosť (§ 4 ods. 3). Tento štát právo môjmu dieťaťu v tomto smere porušil – pretože to štát je zodpovedný za to, že nám v nemocniciach pobiehajú lekárky i 30 rokov po termíne odchodu na dôchodok, bez základnej znalosti odborného postupu. Ten istý štát ma núti platiť zdravotné odvody a preto ho beriem na zodpovednosť vo veci zaistenia našich pacientskych práv.

Nerozumiem, prečo doteraz neexistujú znalecké ústavy, ktoré by boli zodpovedné za to, že odborne, riadne a včas vykonávajú znaleckú činnosť a takúto dôležitú záležitosť ponecháva tento štát len na privyrábaní si odborníkov popri zamestnaní. Nerozumiem ani tomu, prečo tomuto štátu takýto bordel my všetci tolerujeme.

Pritom podľa vyjadrenia, ktoré som na moje opakované listy dostala z Ministerstva spravodlivosti, už v minulom roku mala byť schválená legislatíva na ochranu obetí pochybení lekárov. Doteraz sa tak nestalo. Veď sú to len obete a nie páchatelia – práva páchateľov tento štát všemožne chráni a vylepšuje.

Kým mnohé krajiny obete trestných činov chránia a podporujú, tento štát na obete lekárskych pochybení kašle. Sú vystavené utrpeniu. Sú odkázané samé na seba. V mojom  blogu som nedávno (článok DNES 63. – It´s a long road…alias Vyzývam slušných lekárov) situáciu obetí trestných činov – pochybení lekárov –  popísala prostredníctvom piesne z filmu Rambo – prvá krv. It´s a long road…

Je to dlhá cesta… Na Slovensku je to pre obete naozaj nekonečne dlhá cesta, plná utrpenia, aj nových a nových rán. Sú vystavené opakovanej retraumatizácii nielen zo strany páchateľa a „ochrany jeho práv“, ale i zo strany štátnych orgánov, ktoré pôvodne boli určené na ochranu obetí. Tak kde a kedy sa to popsulo?

Zamysleli ste sa niekedy nad situáciou obetí – nad tým ako sa dá prežiť, že prídete o milované dieťa? Ako sa dá ďalej žiť v spoločnosti, ktorá vám neposkytne podporu v takejto situácii? Nevnímam zo strany tejto spoločnosti ako matka dieťaťa, ktoré zabili v slovenskom zdravotníctve ani minimálnu pomoc a podporu  – nevidím preto žiadny dôvod s touto spoločnosťou akokoľvek solidarizovať.

Ani zďaleka to nie je len o pomalosti prípravy potrebnej legislatívy, ale aj o chýbajúcej dobrej vôli vo veci zo strany tejto vlády. Veď od jesene minulého roka mohla byť poskytnutá pomoc obetiam lekárskych pochybení aspoň pomocou návrhu strany SaS na novelizáciu Občianskeho zákonníka, aby v prípade pochybení lekárov niesol ťarchu dokazovania lekár – ani to nebola ochotná spoločnosť prostredníctvom nami volených a platených poslancov spraviť pre obete. Takže ani lekári sami, ani ich stavovská komora, ani štátne inštitúcie, ani justícia  – a ani samotní poslanci a vláda – nie sú schopní a ochotní spraviť poriadok. Zostáva iba náš otvorený boj.

Pacient nemá a nesmie byť len dojnou kravou, ktorá poskytuje pohodlný biznis prostredníctvom svojich zdravotných odvodov pre hordu lumpov všetkého druhu. Pacient musí mať napĺňané svoje práva, ktorých garancia vychádza priamo z Ústavy SR. To sa v tomto štáte nedeje.

A myslím si, že tento štát sa ani nerozhýbe k činu, kým niektorá z obetí neobetuje svoj život a vinníka náležite sama nepotrestá. Až potom sa zrejme tento štát konečne rozhýbe k tomu, aby začal postavenie obetí lekárskych pochybení seriózne riešiť.

E. K. I. Predná Hora, 19.8.2015