otvorene

Hej, rozhodla som sa dnes prvoaprílovo pridať ešte jeden článok na mojom blogu. Napíšem vám v ňom niečo o stretnutiach s anjelmi.

Niekedy si veľmi prajeme, aby sme nejakého anjela stretli. A nič – ani pierko z jeho krídla nám nepadne pod nohy.
A inokedy zasa priletí k nám anjel len tak, nečakane, nevolane. Úžasne.

A ja vám teraz všetkým, ktorí podobne ako ja túžobne vyzeráte anjelov, na mojom dnešnom príbehu vysvetlím, prečo občas neprilietajú.

0104 pre mňa začal ako každý deň – skoro. Lenže na rozdiel od bežných piatkov, kedy zapadnem popoludní z práce domov s nákupom potravín (keďže u nás obchod nie je, všetko nosím z Revúcej a žijeme preto v štýle „čo zabudneš kúpiť, to nemáš“) – dnešný piatok je výnimkou. Zasa raz cestujem na jedno sobotňajšie podujatie do Blavy.
Pre vysvetlenie – keďže spoje sú od nás zlé, musela by som nocovať buď v Blave, alebo niekde cestou. Niekde cestou je úspornejšie finančne, prespávam preto na POLCESTE (ako som premenovala za posledné dva mesiace Banskú Bystricu).
Ráno bolo idylické, vzduch bol svieži a Predná Hora sa so mnou lúčila niekoľkými jemnými kvapkami dažďa – váhala som medzi alternatívou, že jej tak budem chýbať a druhou verziou, že mi posiela pár kvapiek šťastia na cestu (v štýle môjho obľúbeného slaďáku November Rain).
Ráno nastal problém s ubytovaním, pretože moje bežné VŠ ŠD sú kvôli Erazmu na víkend plné. Nakoniec som trhla ubytko na stredoškolskom ŠD a mohla som vyraziť na cesty. Všetko fičalo v pohodových koľajách – pár pracovných autogramov a cesta pražákom „na polcestu“.
Trochu som sa pomotala ulicami v snahe získať knihu, po ktorej som zatúžila (môj zlatý kolega mi ju síce zohnal naskenovanú k Vianociam – ešte raz ďakujem, Števko, ďakujem, ďakujem, ďakujem), ale ja som stará škola a mám rada knihu v ruke. A tak keď som sa dočítala o tom, že Vědomé snění od Mossa nanovo vydali, srdce sa mi rozbúchalo. Žiaľ, Polcesta mi v naplnení môjho sna dnes nepomohla.

A keď som prišla na ten internát, nuž – nabudúce ani na 0104, povedala som si zhrozene.
Nezvyknem sa na sťažovať na maličkosti, dokonca ani na veľké veci, pretože som hypersenzitívny človek, súcitím s inými a tak bojujem za ich práva ako ohnivý drak, no za moje práva by potom mali bojovať iní, lebo sa sama staviam kamsi na koniec radu.
Ale ten intrák ma skutočne vydesil. Z ticha hôr prísť k ulici s rušnou dopravou, aj sprcha na chodbe – v pohode, nie som žiadna mazna.
Chýbajúca nočná lampa už ale v pohode nebola – nie som rada potme sama, potrebujem v takej situácii svetlo. Ibaže krvi by ste sa vo mne nedorezali vo chvíli, keď som počula húkajúcu sanitku, potom druhú. Mám silnú posttraumu (posttraumatickú stresovú poruchu) od synovej smrti, nedokážem počúvať húkajúcu sanitku, vidieť záchranársky vrtuľník, podobne ako počuť pieseň Haleluja. Zakaždým sa rozplačem. Nezvyknem inak plakať – Maroší je môj jediný dôvod pre plač.
Zmobilizovala som sily a šla som bublinkovať. Cestou z intráku sa mi prihovoril vrátnik, zavzdychala som za nočnou lampou. Odkráčala som s bublifukom do areálu za nemocnicou, tam moje dieťa odpojili od prístrojov. Zvyknem tam ísť bublinkovať, keď som „na polceste“. Dúhové bubliny lietali kade-tade. Vracala som sa na intrák s rozhodnutím, že tu veru potme počúvať húkajúce sanitky nebudem a radšej posedím na stanici, už som si raz takéto nočné sedenie v BB vyskúšala pri čakaní na nočný spoj pred mesiacom – a to bolo podstatne chladnejšie, dokonca snežilo – a som tu. Takže zvládnem.

Ale pri návrate ma čakalo prekvapenie – pán vrátnik mi zohnal nočnú lampu. Fúha, úžasná podpora, to už tie húkajúce sanitky – aj teraz práve jedna prebieha popod okná – musím zvládnuť.

A že vy ešte stále neviete, prečo anjeli niekedy nepriletia, keď ich voláme a vyzeráme? Akože neviete, to je predsa jasné, nie?
Neprilietajú, sedia predsa na vrátnici….

Elena K. Ištvánová 1.4.2016, Polcesta