otvorene

Dnes som chcela písať o vnútornej radosti, ibaže…

Mám už práve dosť ohlupovania občanov a manipulácie v médiách,

ktorá prebieha vo vzťahu ku občianskym hliadkam vo vlakoch.

Keď sme sa slušne ako občania ozývali (aj ja v mojom blogu vo viacerých článkoch) proti bezhlavému prijímaniu migrantov, boli sme verejne označovaní ako extrémisti a ktoviečoešte.  Doteraz sme nepočuli slovo ospravedlnenia ani od predstaviteľov vlády, aj keď čas ukázal, že výhrady boli pravdivé a obavy opodstatnené.

A teraz sa zasa nálepkujú tí, ktorí verejne poukazujú na skutočnosť, že nie sme dostatočne chránení pri cestovaní.

Pravda priniesla článok Svojvôľa extrémistov. Kedy štát zakročí? Autorka by určite zmenila rétoriku, keby to okradnuté a škrtené dievča bola jej dcéra.

Pani Kríglerová z Centra pre výskum etnicity v spomenutom článku popisuje, ako situácia môže vyvolať strach u menšín. A ja sa pýtam – čo v nich vyvoláva signál, že príslušník takejto zatiaľ menšiny pokojne behá po slobode po tom, ako lúpil a škrtil niekoho vo vlaku? Aký je to signál pre spoločnosť???!!!

Ak nemá brať do rúk spravodlivosť hocikto  – potom ju musí na Slovensku niekto zaisťovať, milá pani odborníčka. Obvykle tieto reči vedú tí, ktorí sami – a ani ich deti – nie sú odkázaní na takéto cestovanie.

Plne podporujem zriadenie občianskych hliadok vo vlakoch.

Ak bezpečnostný analytik tvrdí, že takto získava Kotlebova strana hlasy, nuž rovnako dobre ich mohla týmto spôsobom získavať každá iná strana v prospech občanov. Zriadiť vlakové hliadky mohla strana Smer  či ktorákoľvek ďalšia strana, rovnako ako ich vznik iniciovala ĽSNS – uvítala by som ich.

Víkendový prípad, kedy bolo vo vlaku napadnuté, okradnuté a ohrozované na živote dievča cestujúce vlakom totiž pokladám za precedens. Páchateľ mal byť stíhaný väzobne – za lúpežné prepadnutie a pokus o vraždu. Namiesto toho pobieha po slobode a môže veselo napádať, okrádať a škrtiť ďalej.

Nesúhlasím s takou predstavou právneho štátu a s takými počinmi polície a justície.

Platím ich z mojich daní a chcem, aby zaistili plnú bezpečnosť mne a mojim deťom. Alebo  – ak to nedokážu či nechcú robiť – chcem, aby štát moje peniaze, ktoré platím na daniach presunul takej organizácii, ktorá nás chrániť bude.

Ak ma kvôli tomu niekto označí za fašistu, je to jeho problém.

Polícia takmer polovicu trestných činov neobjasní.

A čo sa týka policajných postupov,

tak moja dôvera k nim je nulová. Po mojej písomnej sťažnosti, ktoré sa týkala postupu vyšetrovateľa (poskytol kópiu zápisnice z výsluchu svedkyni v prípade môjho syna, ktorý zomrel v dôsledku nesprávneho postupu lekárky revúckej nemocnice) zaslanej kancelárii ministra vnútra, od nich odoslanej Prezídiu policajného zboru, odtiaľ ju zaslali na riešenie OOPZ v Revúcej. Nakoľko mi nebolo doručené žiadne vyrozumenie ako postupovali vo veci, podala som sťažnosť, jej opodstatnenosť potvrdilo KR PZ v Banskej Bystrici, potvrdili pochybenie v postupe OO PZ Revúca, ktoré mi malo písomne odpovedať ako postupovali vo veci. Doteraz sa tak nestalo.

Áno, pokojne zdvihnem ruku za to,

aby moje dane dal štát radšej spolku, ktorý má snahu mňa a moje deti pri cestovaní ochraňovať, ako takej polícii. A kto z vás sa tomu po vyššie uvedenej skúsenosti (a mohla by som uverejniť i ďalšie, ale načo?!) bude diviť?

A čo záverom?

Plne sa stotožňujem s výrokom právničky Kurilovskej, že v normálne fungujúcej spoločnosti  je absurdné, aby brali občania spravodlivosť do svojich rúk.

Ibaže nie sme v normálne fungujúcej spoločnosti, lebo tam nie je ani normálne, aby niekto lúpežne prepadával a škrtil spoluobčanov a pokojne behal po slobode.

Elena K. Ištvánová  Predná Hora, 13.4.2016