otvorene

 „Mravnosti, poctivosti, čestnosti, spravedlnosti není třeba jen učiti, nýbrž je nutno přesně a neúprosně ji nařizovati.“     Karel Čapek

Takže tí bystrejší už zrejme z tohto úvodného citátu pochopili, že Kájom v názve článku nemyslím Karla Gotta, ale Karla Čapka. A že v dnešnom článku môjho blogu prehodíme pár slov o čestnosti a spravodlivosti. I o tom, ako sa (ne)prejavujú v slovenskej spoločnosti.

A hoci namiesto romantického nôtenia „pojď, ukáži Ti cestu rájem…“ sa v dnešnom blogu vyladíme na filozofickú vlnu, dám teraz pre vás, mojich čitateľov, na úvod malý darček, ktorý s Gottom bude predsa len súvisieť. Samozrejme darček je iba pre tých z vás, ktorí ste dostatočne empatickí a máte dostatok odvahy vyskúšať v praxi môj návod, aby ste sami videli, ako funguje podvedomie.

Sľúbený darček:

Prečítajte si tento odstavec celý. Potom si na chvíľu zavrite oči a vyvolajte si v predstavách spomenutú pieseň „pojď, ukáži Ti cestu rájem…“ Môžete si predstaviť, ako ju spieva Gott, môžete si ju pospevovať v duchu sami, alebo vám ju hovorí môj hlas… Pritom sa trikrát nadýchnite a vydýchnite. Cítite sa uvoľnene a pokojne, úplne uvoľnene a pokojne, každým výdychom viac a viac… Pri treťom výdychu, hlbokom a uvoľnenom, veľmi hlbokom a uvoľnenom, vo chvíli, keď sa zhlboka nadýchnete a vydýchnete, sa vaše podvedomie natoľko otvorí spolupráci so mnou, že sa budete cítiť dobre, pocítite vnútornú pohodu.  Môžete potom otvoriť oči a pokojne čítať blog ďalej. A v priebehu dňa – po celý dnešný deň – zakaždým keď si v spomienke privoláte „pojď, ukáži Ti cestu rájem…, alebo sa objaví táto spomienka iba tak, náhle, sama od seba, vás prežiari vnútorný úsmev, budete sa cítiť uvoľnene a radostne.

Hej, takto funguje naše podvedomie.

Ale poďme späť ku Čapkovi a jeho citátu, aj ku jeho aplikovaniu do našej životnej reality. Tam už vnútornú radosť sotva pocítime. Nepochybne si však tiež vyžaduje dostatok odvahy (podobne ako vyskúšať mnou vyššie popísanú prácu so svojim podvedomím) pomenovať to, že v spoločnosti možno spravodlivosť a čestnosť POŽADOVAŤ. A potom z toho logicky vyplýva, že jej nedostatok možno (a je to  nutné!) i sankcionovať, trestať.

Nedostatok čestnosti a spravodlivosti je v slovenskej politike i spoločnosti dávno známym javom. A tak politické šarády posledných dní nikoho neprekvapia, dokonca už ani nezaujmú pozornosť hlboko znechuteného bežného občana.

Naučili sme sa skrátka žiť vo svete účelových klamstiev a falošných hier politikov s občanmi. Pobavila som sa minulú stredu nad tým, ako trefne pán Trefný vystihol v článku Spoločenské hry (v denníku Pravda, 9.6.2016) tento svet falošných hier s občanmi v slovenskej spoločnosti

• od hry „na našu hospodársku prosperitu“,
• cez hru „ako dlho tento rok pracujeme pre štát“,
• až po hru „ako dlho sme museli pracovať kedysi na …“ – napríklad na 1 rožok, 1 liter mlieka, 1 chlieb, či jeden kotúč toaletného papiera (neberúc v týchto skvelých štatistikách do úvahy napríklad prudký rast nákladov za bývanie, či cestovných nákladov na cestu do práce pre zamestnancov v regiónoch, kam vlaky zadarmo nechodia), v ktorej nám ustavične takýmito manipulatívnymi štatistikami dokazujú, ako sme sa mali kedysi zle a aký máme teraz blahobyt.

Mali by sme falošnosti týchto hier (i ich dôvodom) venovať dostatok pozornosti.

Arogancia moci a bohatých sa nám rozlieza ako pleseň celou spoločnosťou – a rovnako ako pleseň v byte nám nedá dýchať. To, čo by podľa mňa pozornosť nás občanov zaujať určite tiež malo, je nečinnosť štátnych orgánov v takýchto prípadoch, ich neochota či nemožnosť razantne konať. Pokladám to za dôvod, aby sme sa my občania konečne vzchopili a tento bordel v našom štáte, financovaný draho z našich daní, zastavili.

Cesta a spôsob sú jasné – dôsledne darebáčiny a darebákov trestať. Zásadovo by mal byť riešený každý prípad porušenia zákona, pomenované otvorene všetky zlodejiny – od navyšovania koncesionárskych poplatkov, cez rôzne pochybné dotácie kadečoho našimi predraženými nákladmi na bývanie, elektrinu, vodu, či povinné zdravotné odvody prinášajúce zisk súkromným poisťovniam, verejné obstarávania, či rôzne kreatívne formy rozkrádania spoločného majetku a okrádania občanov formou daňových únikov, odpočtov a vratiek, aj iných zlodejín.

O tom, že sa nerieši príčina, ale len sem – tam nejaký veľmi okatý dôsledok, vieme dobre všetci. A keď už sa nedá konkrétny dôsledok obísť, obvykle sa zahráme hru „na dohodu“ s páchateľom – presnejšie nie my, ale tento vydarený štát.

Nie vonkoncom sa mi nepáči, ako sa tu kupčí s dohodami o vine a treste s gaunermi všetkého druhu, keď sa náhodou prevalí, čo robili. To z môjho pohľadu už cirkevné odpustky boli lepšie, ako takíto páchatelia – dohodáči, tam sa zachovávala aspoň aká – taká morálna kontinuita spoločnosti. V dohodách o vine a treste na Slovensku aplikovaných nič morálne nevidím.

A tak do času kým všetci občania pochopia, že nedostatok mravnosti, poctivosti, čestnosti, spravodlivosti u politikov je potrebné trestať, budeme môcť tí, ktorí tomu už rozumieme, len smutne sa prizerať zahraničným správam o údajne nájdenom 2,5 kile kokaínu za 1,5 milióna eur u bývalého člena slovenskej vlády, kauzám typu Gorila či Kaliňák, ako aj všetkým možným darebáčinám, ktoré nám berú ilúzie o tom „ako skvelo si tu žijeme“.

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 14.6.2016