otvorene

Kto z nás by nemal rád posedenie pri ohni, s jeho neopakovateľnou trpko-sladkou vôňou, jemne praskavým zvukom a hrejivými zlatisto-červenými farbami? V poludňajších lúčoch slnka jeho plameň zaniká, svetla i tepla je príliš veľa.  No postupne, ako slnko odchádza za obzor, ukazuje sa „duša ohňa“, stáva sa žiarivým.

Zamyslene sledujeme jeho plamienky, červenkasté a  zlatisto-oranžové, náhlivo poskakujúce z konára na konár, meniac ich postupne na žeravé uhlíky a ešte neskôr na jemnučký sivastý popol.

Nezbedník vietor, fúkne nám dym do tváre a ten sa zrazu mení na verného psa, ktorý nás odteraz sprevádza na tričku, vo vlasoch,  preniká kožou.

Iskričky vyletujú, odrážajú sa na fialkastej oblohe, jej temnejúcimi odtieňmi postupne kráčajúcej k noci. V tichu, ktoré sa ovíja okolo nás, už počuť iba občasné hlasy prichádzajúcej noci – kde – tu ešte zapiští  vtáčí hlas, zapraská konárik.

Les čoraz viac temnie, tma nedočkavo naťahuje ruky k nám  a oheň sa zrazu stáva našim svetielkom v tme – ochrancom, chúlime sa k nemu blízko, blízučko.

V tichu noci…

Hej, práve na taký ohník som myslela, keď som sedela pri ohníku v nedeľu zrána. Ten môj nedeľný ohník – nebola to ani zďaleka taká idylka, ako ten popis vyššie. Ale tak už to v živote chodí, nie?

Obloha zatiahnutá šedastými mrakmi, náhlivo ňou kamsi tiahli, striedané jemným hmlovým oparom. Popŕchalo občas, vlastne len mrholilo. Plnila som si svoj sen.

Že čo to mám za šialené sny?

Toto miesto mám jednoducho rada. Je to lúka, obklopená stromami a kríkmi, spočíva v ich dôvernom objatí. Chodievala som sem často – občas som sa tu vybrala  s deťmi, rozložili sme ohník a spravili si opekačku.

Presne na tomto mieste som pár rokov dozadu robila s mojimi deťmi a ich kamarátmi aj veľkú party oslavu. A na všetky tie stromy sme spravili girlandy z farebného papiera, vetrík ich jemne vlnil. Oslavovali sme Jazmínkine narodeniny (najmladšia z mojich troch dcér, mala vtedy jedenásť rokov).  Natoľko sme sa veselili – deti sa roztancovali, zbláznili sme sa s rôznymi zábavnými hrami – že nechceli ešte ísť domov, a ešte nie, a ešte nie…  Odchádzali sme až v hustnúcej tme.

Boli tu vtedy i stoly s lavicami, odvtedy ich niekto poroztĺkal.

Ach, áno, pravdaže, presne sem som aj chodievala každú nedeľu dopoludnia s mojim synom, v rámci prechádzky. Sadol si na lavičku, potom na druhú lavičku, na každej z nich chvíľu posedel a šli sme ďalej.

A tí, ktorí môj blog čítate už dlhšie, stačí vám pohľad na moju nedeľňajšiu ohníkovú fotku a viete. Dúhové bublinky nad ohníkom pre môjho syna.

Dám aj niečo z toho, čo mi bežalo hlavou pri tom „ohníkovaní a bublinkovaní.“ Uvažovala som o ľuďoch, ktorí ma v mojom živote najviac inšpirovali.

Hej, môj syn na prvom mieste. Maroší ma naučil o živote najviac. O láske, dôvere, aj úcte. A svojou smrťou v dôsledku závažnej chyby lekárky i o bolesti a o tom, že nespravodlivosti a zlu sa treba postaviť a čeliť, že ho treba trestať, aby nezapúšťalo korene.

Inšpirácií bolo naozaj veľa – poznám mnoho úžasných ľudí.  Ale veľkou inšpiráciou pre mňa napríklad bola i naša mačka Hrajka  – písala som o nej v Len tak 7., keď sa stratila, mala som pocit neskutočného zúfalstva, po druhý raz v živote.

Po prvý raz som zažila taký pocit hlbokého zúfalstva po smrti mojej krstnej mamy, dodnes si ju predstavujem na prievratí  pred jej domčekom, ako sedí na stoličke a neustále čosi háčkuje, štrikuje, vyšíva. Ach, moja krstná mama, láskavá a usmiata, napriek neľahkosti života.

A prezradím vám niečo hlboko osobné – za svojich detských čias som žila ako v rozprávke – mala som „stařičkou chůvu“ (slovensky adekvátne označenie  „opatrovateľka“ už neznie tak dobre). Mama aj stará mama pracovali a o mňa sa počas dňa starala mama mojej krstnej mamy.  Žila v drevenej chalúpke, ako z rozprávky, vždy vybielenej, so strechou z drevených šindľov. S veľkým plochým kameňom zvonku pri vstupe, pri drevených dverách, dobre sa na ňom  – slnkom vyhriatom – sedávalo.

Jasné, moji starí rodičia, obaja už len v mojej pamäti.  Ale zomreli nejako tak prirodzene, vo veku, kedy som ich smrť brala ako súčasť života – neľahkú, no prirodzenú. Krstná mama zomrela pre mňa priskoro.

A spomínam si ešte na jednu inšpiratívnu osobu. Pani – vlastne ani neviem jej meno, s ktorou som sa rozprávala len jediný raz v živote – to som mala nejakých trinásť rokov. Boli sme u nej na návšteve s mamou. Z pohľadu snobov by ste mi nerozumeli – bola to slobodná mamička, žila dosť jednoducho, skromne. Ale bola človekom s veľkým Č. Dodnes ju mám v pamäti s úctou.

Ale dosť inšpirácií a spomienok na ne, za chvíľu musím štartovať do práce. Takže o týchto inšpiratívnych ľuďoch môjho života som uvažovala „pri ohníku“.

P.S.:

A veľkou inšpiráciou sú pre mňa samozrejme aj moje dcéry. Najstaršia Kika mi práve vykladá do ranného užnáhlenia o tom, ako v živote zo skúseností generalizujeme a prečo vy sme to robiť nemali.

Číta Čiernu labuť a tak o filozofii života hovoríme deň za dňom. Ako príklad nezmyselnosti generalizovať na základe doterajších skúseností uvádza príklad moriaka (spomenutý v spomenutej knihe).

Kŕmia ho tisíc dní, skúsenosť mu teda hovorí, že ho asi majú radi a generalizuje preto, že sa budú o neho dobre starať. Na 1001 deň – Vďakyvzdanie – ho zabijú….

Takže namiesto generalizovania z doterajších skúseností radšej uvažujme a veci dôsledne skúmajme bez zaujatosti minulými skúsenosťami…

Elena K. Ištvánová  Predná Hora, 16.6.25016

P.P.S.: A môj nedeľňajší ohník….

Bol to tento? Alebo žeby tento? Alebo snáď tento?

Nuž – tie isté veci môžeme vidieť rôzne…

A nie, tma nebola, len dobrý Photoshop.