Len tak 11. – V jeden deň. . .

 

Život nám niekedy kladie naozaj veľmi náročné otázky.

Občas sa nás pýta život, ako chceme žiť. A inokedy nám zasa položí život otázku, ako chceme zomierať. Len tak, v jeden deň…

 

Nie, nie je to v takej situácii výber z alternatív ČI chceme žiť alebo ČI chceme zomrieť – iba AKO chceme zomierať, v tom je naša možnosť voľby. Obvykle nevieme, kedy zomrieme (alebo aj vieme, to je jedno, napríklad v situácii nevyliečiteľnej choroby), ten jeden deň pre každého z nás môže byť kedykoľvek. Bývajú to vonkajšie okolnosti, ktoré nás donútia zamyslieť sa nad tým – trebárs už spomenutá situácia, keď vážne ochorieme, alebo sa tá otázka vynorí z hĺbky našej duše, keď stratíme niekoho blízkeho. Pred odpovedaním si na tieto otázky môžeme utekať, alebo môžeme na ne hľadať vo svojom srdci odpoveď. Len tak, v jeden deň…

Teraz už viete, o čom budeme hovoriť dnes  – v 11. a teda poslednom článku mojej série Len tak.

 

Takže  – občas sa nás pýta život, ako chceme žiť.

Táto otázka je paradoxne z tých dvoch v úvode uvedených otázok tou jednoduchšou. Vtedy uvažujeme, či ideme vo svojom živote tou pravou cestou – „cestou svojho srdca“.

Ako by som chcela žiť?

Nemusím teraz začať hľadať odpoveď, na túto otázku mám pre seba už dávno zodpovedané… Kým žil môj syn, moja cesta bola zakorenená hlboko v mojom srdci. Aj keď tam bolo blato a prach, kamene, bola to MOJA cesta.

Viem i to, aká cesta by bola tou, po ktorej by som po smrti môjho syna bola naozaj chcela ďalej kráčať. Asi by som hľadala to, čo mi v živote chýbalo. Ibaže mne v živote najviac zo všetkého chýba môj syn.

Včera – 19.6. 2016 – to bolo presne 20 rokov, od smrti mojej starej mamy –  presne o mesiac 19. 7. by mal môj syn 17 rokov, keby nezomrel pred 2 rokmi v dôsledku závažnej chyby lekárky v revúckej nemocnici.

Robila som veľa krokov, naozaj rôznych a veľa,  hľadajúc spôsob, ako byť s ním, aspoň sprostredkovane. V mojich plánoch mal Maroší neoddeliteľné miesto. Niečo z toho som vám dokonca aj spomenula v článkoch môjho blogu. (Hej, šlo o hľadanie spriaznenej duše. A bol to i naozaj úžasný a výnimočný projekt Územie anjelov, ktorý by som ale určite nebola mohla realizovať bez pevného zázemia a podpory, takže som jeho uskutočnenie zabalila. Bola by som sa uspokojila i s menšími plánmi, ako vytvoriť domov pre dieťa s postihnutím a opatrovať ho, ktoré tiež nešlo uskutočniť). Všetky tie plány som zabalila. Len tak, v jeden deň…

 

A inokedy nám zasa položí život otázku, ako chceme zomierať.

Až keď si naozaj položíme túto otázku, uvedomíme si paradoxne, ako veľmi úzko súvisí s tou prvou otázkou, týkajúcou sa toho, ako chceme žiť. Pretože najviac žijeme práve vo chvíľach zomierania.

Ako by som chcela zomierať?

Jasné, zbierala som sily na moju otázku už dlhšie. Stretla som sa v rámci toho (zasa raz) so skvelým človekom – teda sprostredkovane, cez knihu – s Albertom Espinozom a jeho Žltým svetom, ktorý si vybudoval v čase, keď sa liečil na rakovinu.

A vytiahla som i Susan Spencerovú-Wendelovú a jej knihu Kým sa rozlúčim, Randyho Pauscha a jeho Poslednú prednášku, aj Elisabeth Nobleovú s jej knihou Čo by mali vedieť moje dcéry… Sú to – teda presnejšie boli to – úžasní ľudia i vo chvíľach zomierania a stopy o tom zanechali v čase prostredníctvom svojich myšlienok i konania (práve to pokladám za podstatné, pretože pekné nápady i reči má veľa ľudí, horšie je to s ich skutkami). Kládli si otázku, čo by ešte chceli v živote stihnúť spraviť či zažiť v situácii, kedy ich život končil… Dokonca si spísali zoznam toho všetkého – plánov, snov, krokov a uskutočňovali ich, kým zomreli… Len tak, v jeden deň…

 

Čo by som chcela stihnúť ja, kým zomriem?

Sprvu som uvažovala, či sa niektorými nápadmi z tých kníh chcem inšpirovať – napríklad či mám napísať mojim deťom list, cez ktorý budeme stále spolu, aj keď raz odídem. Alebo či chcem cestovať niekam, kde som nikdy nebola a chcela sa ísť pozrieť – mňa oslovujú najviac Škótsko, Írsko  alebo Island. Ale aj Tichomorie je prekrásne. Potom som tento krok zavrhla, nemala som pocit, že by toto prianie bolo mojim.

Zvažovala som tiež, či sa chcem vrátiť na nejaké miesta z mojej minulosti – trebárs či chcem zájsť do lesa pri mojej rodnej dedine, presne na to miesto, kde som kedysi sedela ako dieťa a dívala som sa do diaľky na zapadajúce slnko, krajinu ponárajúcu sa do súmraku a nakoniec do tmy.  V jeden deň…

Ani nie, nechcem to. Vtedy som tam sedela s Lordom, mojou dogou a Louš je už 25 rokov preč.  Aj toto prianie som nechala odplávať do diaľky, napokon som si spravila ohník na mieste, kde sme chodievali s Maroškom, ako som to popísala v blogu Len tak 10.

Jasné, že mám aj konkrétne priania – aby moje deti vyštudovali bez existenčných ťažkostí, boli zdravé a šťastné. A chcem spravodlivosť pre môjho syna, ktorého smrť zavinila pred dvomi rokmi lekárka v revúckej nemocnici. Ale teraz uvažujem len „za seba“.

Mala som pocit, že pre seba vlastne nechcem vôbec nič a musela som uvažovať skutočne dlho, aby sa vynorilo nejaké moje, naozaj moje prianie. Nakoniec sa mi predsa len podarilo vypočuť skutočne prianie „môjho srdca a duše“. Vynorilo sa samo. Len tak, v jeden deň…

 

Aké to je prianie?

Takže – chcela by som zažiť týždenné putovanie bez cieľa – vyraziť do hôr a len tak ísť krajinou, nevedno kam. Bez hraníc miesta a času. Prežiť ten týždeň „na ceste“, uprostred prírody, bez akejkoľvek výstroje, s prázdnymi rukami. To by som naozaj chcela.

No, tak s týmto prianím mám najväčší problém, nechcem na takú štreku vytiahnuť daktorú z mojich dcér zo strachu o mňa – je to moje prianie, a nie ich. Nevyrazím na takú cestu ani sama a nepoznám šialenca, ktorý by mal dosť odvahy na takú cestu so mnou vyraziť. Len tak, v jeden deň…

Ale som s tým vyrovnaná, nie všetky sny sa ľuďom plnia.

 

A čo záverom?

Dáme hru na jednu otázku? Prečo nie? Dáme nejakú výnimočnú, kvôli tej 11 – žeby paradoxnú intenciu? Ale akú? Jasné, už viem. Ach………….

Ibaže keď vám to poviem, už budem skrývať niečo iné. No dobre.

Takže – Espinoza vo svojom Žltom svete hovorí – najviac o tebe prezrádza to, čo pred ľuďmi skrývaš…

Hm, takže čo pred vami v tejto chvíli najviac skrývam?

Keby som teraz začala plakať, už by som nedokázala prestať. A možno som plakať za mojim synom ani nikdy neprestala…

 

Elena K. Ištvánová  Predná Hora, 20.6.2016

 

P.S:

Pre Devanu  – ak čítaš môj dnešný článok a ozveš sa na môj mail  elenaistvanova@centrum.sk, pošlem Ti moju najobľúbenejšiu hudbu, nedávno som ju dala zdigitalizovať z kazety – Tancujúce srdce.

Asi tak 7. – Ten pravý vianočný príbeh. . .

03.12.2024

Sladké vôňa medovníkov, lákavá hudba v obchoďákoch, vianočné ozdoby pokvačkané hádam ešte aj vo verejných WC. Máme pocit, akoby Vianoce už-už vstupovali do našich dverí – veď je už predsa advent. A predsa pri tej hre na sladko a krásno bežia príbehy, ktoré sú hlboko pravdivé a naozaj krásne, aj keď bolestné. Pretože podľa mňa sú Vianoce o pravdivosti a [...]

Asi tak 6. – Made in USA. . .

27.11.2024

V nadráne som o Vianociach dumala. Lebo veď už sa nesie vzduchom ich sladká vôňa, ako sa blížia. Podaktoré obchody sa na ich nôtu naladili ešte pred Všechsvätými. A nejaké tie naše celebrity vianočné stromčeky tiež už najmenej mesiac pretŕčajú. Je to divný paradox – toto zvianočňovanie ešte nevianočného času – a pritom hrozba tretej svetovej vojny, [...]

Asi tak 5. – Krpatý zelený čert, my nie sme milí partneri. . .

25.11.2024

Dementný Biden by si sám osebe nespomenul ani na existenciu Európy, nie to ešte na vojnu na Ukrajine. Takže odobrenie rakiet dlhého doletu určite nie je to, o čom by dumal po večeroch. Samozvanec, lebo legálny prezident už dávno nie, Zelenskyj zaťahuje do vojny nás. Ako píše článok v linku [...]

breivik

Súd znovu zamietol žiadosť masového vraha Breivika o predčasné prepustenie

04.12.2024 19:16

Po odpykaní prvých desiatich rokov trestu môže Breivik v pravidelných intervaloch žiadať o predčasné prepustenie.

Igor Matovič,

Gašpar vykázal Matoviča zo sály. Pročka zrejme čaká disciplinárka pre incident s poslankyňou Puškárovou

04.12.2024 18:37, aktualizované: 20:40

Podľa Gašpara Matovič sústavne prekračoval hranice slušnosti. Pred vykázaním ho vyzval na nápravu.

česko, praha, streľba, policie

Polícia zasahovala na univerzite v Plzni pre hlásenie o streľbe, žiadnu nepotvrdila. Evakuovali tisíc ľudí

04.12.2024 17:10, aktualizované: 20:12

Česká polícia prijala oznámenie o streľbe v areáli Západočeskej univerzity v Plzni a vyrazila na miesto s množstvom síl. Streľba sa nepotvrdila.

schválenie rozpočtu, Fico, Danko, Kamenický, Šutaj Eštok, Koalícia, Parlament, Vláda

Úrad vlády víta poslanecký návrh úpravy lobingu pri mimovládnych organizáciách

04.12.2024 16:53

So zámerom lobing regulovať prišiel poslanec za SNS Adam Lučanský, ktorý ho predložil ako pozmeňujúci návrh k novele zákona o mimovládnych organizáciách.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 3,013
Celková čítanosť: 9676869x
Priemerná čítanosť článkov: 3212x

Kategórie

Archív