otvorene

Keď už po ničom v živote netúžime, sme osvietení? Neviem, ale ak to tak je, netúžim byť osvietená – rada by som si uchovala radostný a láskavý vzťah k veciam.

V NKD 10. som sľúbila, že sa k tejto myšlienke vrátim – a tak dnes pouvažujeme spolu o vzťahu k veciam aj ľuďom, humore a hasičoch. A pravdaže aj o Benovej babke.

Že žiadnu Benovu babku nepoznáte? Veď vydržte, možno sa vám zapáči, tak ako mne…

Vzťah k veciam…

Ak hovorím o veciach, sú u mňa na prvom mieste knihy. Rada čítam a mám celkom slušnú zbierku kníh. Niektoré z nich sú moje srdcovky –  Muntheho Kniha o živote a smrti po dlhé roky jednoznačne vedie. Na poličke „obľúbencov“ trónia i Dostojevského Ponížení a urazení, knihy Stanislava Vodičku, zopár romantických kníh (som ťažký „snílek“) a rôzne humoristické romány, od synovej smrti som ich nečítala – od McDonnaldovej Co život dal a vzal, Durella O mé rodine a jiné zvířeně, Frýbovej Robin druhý, aj Malinkatý kretén. Najradšej z nich mám ale Šmídove Čisté radosti mého života aj Návrat čistých radostí, tie sú už asi tri mesiace na kraji poličky, pretože si ich chcem prečítať. Moje deti majú ku knihám tiež dobrý vzťah, rady čítajú, tak verím, že moje knihy u nich raz budú v dobrých rukách.

Ale vzťah plný lásky mám k veciam celkovo, nielen ku knihám. Som človek starých čias. Kedysi si ľudia museli na nejakú vec dlho šetriť, veci si viac vážili, vytvorili si k nim vzťah a odovzdávali si ich generačne. Podaktoré deti dnes bábik majú toľko, že im nedávajú žiadne mená… Odkvitne kvet a už je pri kontajneri, modernizujeme byty a vyhadzujeme pôvodný nábytok, namiesto toho, aby sme mu vdýchli druhú dušu… robievala som z vyradeného oblečenia predložky pred dvere, vankúše,zo starých pulóvrov hračky – a moje deti ich milovali. Nie, nepáči sa mi súčasný neosobný prístup k veciam – povrchný a ľahostajný – ja mám k veciam úctu. Presnejšie ja a Benova babka máme úctu k veciam.

Takže viac o Benovej babke.

Nepoznám tú pani, ale veľmi sa mi páči, má úctu k svojmu počítaču a internetu (ide o pravdivú udalosť, vtipný článok o nej napísala moja dcéra Kika, nejdem to rozpisovať, takže ak chcete, celý jej príbeh nájdete tu.

Som presne ako Benova babka – hovorím v rannom zhone počítaču – „zlatko, pohni si, nemôžem zmeškať autobus kvôli tomu USB kľúču, prosím, prosím, odpoj ho rýchlo“…Nie, ja pravdaže na rozdiel od Benovej babky nečakám, že je niekde v počítači ukrytý pán, ktorý to tam všetko vybavuje. Ale verím, že vnútri počítača je ukrytá jeho duša, pretože mám vyskúšané, že pracuje rýchlejšie a ochotnejšie, keď sa mu milo prihovorím. Takže tak.

O vzťahoch k ľuďom som ešte chcela…

Vzťahy medzi ľuďmi mi pripadajú niekedy podobne povrchné, ako ich vzťahy k veciam. Chýba mi v nich občas dôveryhodné správanie – spoľahlivosť a zodpovednosť, idú len po povrchu. Trvá to nejaký čas, kým začnem niekomu veriť, sklamanie dôvery je pre mňa bodkou.

A hej, dnes viem, že tak ako nám nesadnú niektoré veci (a nemusia byť zlé, len to nie je náš štýl), je to i s ľuďmi. Myslím si, že z hľadiska vzťahov sú dve skupiny ľudí – tí, ktorí sa starajú viac o seba ako o iných a tí, ktorí sa starajú viac o iných ako o seba. A podľa môjho názoru by sa mali vo vzťahu vždy stretnúť ľudia rovnakí – buď je každý z nich starostlivý voči druhému, starajú sa o seba navzájom, alebo sa každý z nich stará sám o seba. Kolízie vo vzťahoch nastávajú, ak jeden je starostlivý a druhý egocentrický.

A poďme ešte k tomu humoru a hasičom…

Na ľuďoch si cením popri dôveryhodnosti humor – písala som o tom už viackrát. Napriek tomu, že plačem za mojim synom (19.7. bude výročie jeho narodenín, tak ma smútok zaplavuje), snažím sa dať dcéram čo najviac pohody. Som veľmi rada, že moje dcéry majú zmysel pre humor. Náš spôsob humoru je často švejkovský, mystifikátorský –  neviete, čo myslíme vážne.

Ako dnes – dobehla som z lesa ráno pre ôsmou, mokrá ako myš, pretože nadránom bola búrka (a aj celý deň podchvíľou prší, takže sme s Kikou trochu zmokli v lese i poobede). Na obed som pripravila tvarohové šišky a zemiakovú polievku (s čerstvou majoránkou, okrem zemiakov a zeleniny do nej dávam i na pásiky nakrájanú papriku a prihodila som sušenú čilli papričku). Pri obede využila Kika šancu a hovorí Svetlanke, ktorá si šla polievku naberať: „Sese, tá polievka páli.“ Svetlanka  zneistela – „mami, fakt?“  Dala som si za lyžicu polievky a akože kašľajúc som zašepkala: „nie, kdeže, je len mierne pikantná.“ Kika s hraným údivom zahlásila: „Naozaj, mami? A prečo nám potom hasiči predobedom dali na dvere bytu oznam, že máme tretí rizikový stupeň vzniku požiaru?“ „Ste hnusné“ komentovala Svetlanka náš smiech a polievku ochutnala, až potom naberala.Polievka bola v pohode, jasné…

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 9.7.2016