otvorene

Biela je farbou, ktorá nám umožňuje snívať, pustiť fantáziu na voľnobeh a premietať naše predstavy a túžby. Je ako plátno nášho srdca.

Vo východných náboženstvách je farbou smútku, ako symbol prechodu do inej formy života.

I smrť chodí v bielej plachte, veď ju poznáte z rozprávok, nie?

Biela je šľahačka i sneh, papier, holubica, aj oblaky letiace oblohou.

Biela…

Je pokladaná za farbu svetla, duševnej čistoty a čistých citov, nevinnosti, úprimnosti, slobody, nezávislosti a mieru. Očisťuje a uzdravuje,  tíši bolesť.

Psychológia hovoria o jej schopnosti pôsobiť ako „nepopísaný list“, symbolizuje nový začiatok, čistotu a poriadok.  Spájajú ju s bohatou fantázijnosťou, citlivosťou a  vnímavosťou, tvorivosťou, individualizmom a skromnosťou. Vyberajú si ju idealisti milujúci pokoj, snenie, jemnosť. Odmietavo sa k nej stavajú ľudia, ktorí sú duševne nevyrovnaní, vnútorne neistí, s nízkym sebavedomím, ale i ľudia zápasiaci s pocitmi viny a vnútorným sklamaním.

Čo mi pripomína biela…

Moju izbu z detských čias – s belasými stenami a bielym nábytkom. Páči sa mi aj biely nábytok, ale drevený, na bielo natretý,  nie umelohmotný.  A nie som nadšená ani zariadením bytov v štýle všetko biele, steny, nábytok, dlážka – pripadá mi to sterilné a chladné, mne sa páči svet i domov plný teplých farieb.

Gandalfa Bieleho z čarokrásneho Tolkienovho  rozprávania o hobbitoch. Poznám ten príbeh ešte z detstva, mám knihu o nich v prvom vydaní. Pokladám za dôležité, tak ako Gandalf, vedieť sa postaviť zlu s rozhodným konštatovaním „neprejdeš“.

Citrónovú zmrzlinu, tú mám najradšej.

Oblaky, rozprávkovo krásne. Sú všade a pre všetkých, nikdy nie rovnaké – ponúkajú nám príbehy fantázie a šancu uvedomiť si jedinečnosť každého okamihu.

Sneh – zakaždým myslím na zvieratá, ktoré prežívajú zimu ťažko a privolávam im v duchu jar. A mne dnes v lese studený vietor mrazil slzy, na lícach sa zliepali s vločkami snehu. Nie, nemám rada sneh a mráz.

A jednu malú bielu knižku, ukrytú už mesiac pod mojim vankúšom v posteli, kam som ju zložila z knižnice. Vraciam sa k nej znovu a znovu, ale o nej dnes nebude reč. Poviem vám o nej zajtra, v poslednom blogu jedenástky Slová šepkané vo vetre.

Biely príbeh…

Úžasná kniha, ku ktorej si dnes povieme pár slov, je šamanská a volá sa Archetypy šamanské tradice od Arrienovej. Múdrosť pôvodných národov je archetypálna, hlboko spojená s prírodou a životom. Jej podstatou sú štyri princípy a cesty

• princíp sprítomnenia a sily, cesta bojovníka – žiť v tomto okamihu a zvládať moc,
• princíp srdca a zmyslu, cesta liečiteľa – venovať pozornosť a lásku,
• princíp nesúdiacej pravdivosti, cesta vizionára – rozvíjať intuíciu, sny,  byť pravdivý,
• princíp otvorenosti výsledku, cesta učiteľa – prijímať zmenu a poznávať.

Cesta bojovníka nás učí správne nakladať so silou a mocou – byť zodpovedný a disciplinovaný, poctivo komunikovať, preukazovať úctu a rešpekt, akceptovať hranice.  Základom sily je ochota pozrieť sa znovu, nezostať trčať v určitom chápaní iného človeka alebo situácie, aj seba samých. Byť bojovníkom neznamená byť dokonalý, nezraniteľný, ani vyhrávať, znamená to ochotu  opätovne riskovať a byť verný sám sebe.

Cesta liečiteľa je „celoživotnou cestou k celistvosti“, znamená pripomínať si, čo sme zabudli o prepojenosti všetkého živého i neživého. Je o našich zraneniach, zdrojoch a prekážkach. Znamená mať srdce silné, plné, otvorené a jasné, dôverovať životu.

Cesta vizionára znamená spôsob videnia, tvorivý zmysel a životný sen, je o našom pravom ja a hľadaní vízie, o integrite a autentičnosti. Hovorí o dôležitosti humoru, smiechu, projekcií a zrkadiel, aj užitočnosti „piesní“.

Cesta učiteľa je o dôvere v neočakávané, nie o ovládaní neovládateľného. Lao-c´ hovorí, že „učiteľom nie je ten, kto do vecí zasahuje, ale ten, kto ponecháva veciam ich vlastný priebeh“. Hovorí o odstupe, odpútaní, najsilnejším spôsobom učenia sa je strata niečoho, nástrojmi sily sú jednoduchosť, trpezlivosť a súcit.

Citát z knihy, ktorý sa mi páči…

„Povedz mi, koho miluješ a ja ti poviem, kto si“ – hovorí cesta liečiteľa. Iste, môžeme cítiť lásku ku svetu a všetkému v ňom živému i neživému, pretože sme súčasťou toho všetkého. Ale vo vzťahu ku tomuto citátu ide o lásku k ľuďom, ktorých nosíme hlboko vo svojom srdci a ktorí sú pre nás dôležití. Sú to tí, ku ktorým môžeme mať ozajstnú dôveru, môžeme im veriť, pretože sa k nám správajú dôveryhodne a zdieľajúco. Áno, myslím si, že základom skutočnej lásky je hlboká dôvera – a pravdaže aj dôveryhodnosť, pretože láska je o možnosti úplne veriť. Ach, áno, láska o nás vypovedá naozaj veľa…

Biela záverom…

Niekedy vnímame budúcnosť ako životnú cestu, vynárajúcu sa postupne z bieleho oparu. Podaktorí zasa budúcnosť prirovnávajú k bielemu, nepopísanému listu, na ktorý píšeme svojimi myšlienkami a činmi deň za dňom. Ďalší veria, že všetko, čo sa deje, sme si kedysi dávno, ešte pred svojim narodením, sami dobrovoľne zvolili ako šancu učiť sa a zmúdrievať…

Nuž, neviem, možno tam kdesi je všetko o našom osude dopredu dané, známe, možno zaznačené na palmových listoch. Ktovie…

Máme, pravdaže, možnosť niečo z toho daného ovplyvniť. Prijímať koincidencie, alebo sa rozhodnúť osudu zavzdorovať, pretože to ním posúvané už z nejakých dôvodov prijať nechceme.

Ibaže vraj aj tak príde, čo má prísť. Hmmmm… No veď uvidíme.

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 30. 10.2016

P. S.: No, pravdaže, to by neboli moje koincidencie, keby mi nepovedali niečo k tomu (boli rýchle a majú zmysel pre humor, to im nemožno uprieť).

Pri písaní mojej vzdorovitej vety „No veď uvidíme“ v závere tohto blogu mi v mysli zaznelo „zapni facebook“ (áno, koincidencie občas nielen vidím, ale i počujem). A prvá z hŕby správ znela – „Nikdy neutekaj  rýchlejšie, ako dokáže tvoj anjel lietať“.

Zvyšné správy som už ani nečítala, pretože viem, že to je presne ono. Takže ma osud zrejme chce prekvapiť poznaním, ako mu nemám vzdorovať. Naozaj neviem, na aký zázrak by ma ešte mohol nalákať… Ale dobre, prijímam.