otvorene

Omnia rerum principia parva sunt. Začiatky všetkých vecí sú malé, povedal kedysi Cicero.

Od rána hľadám čosi radostné – možno preto, že psychosomatika o mojich ustavične sa zhoršujúcich problémoch s dýchaním hovorí obrazne ako o zavalení žiaľom. Popieram si to – nie som smutná, nemám dôvod byť smutná a realisticky dodávam, že to prechádza neliečená viróza do zápalu pľúc, takže by bolo namieste navštíviť pani, ktorá si hovorí všeobecná lekárka.

Napriek tomu od rána narážam na moju zúfalú túžbu po niečom radostnom. A v dnešnom blogu preto posuniem príbeh, v ktorom rastie čosi radostné.

Radostnenie…

Na svitaní som sa dívala na šedasto ružové oblaky, pomaly plávali oblohou kamsi k obzoru a moje myšlienky plávali s nimi. Doteraz mám pred očami tú ich prekrásnu farbu, takú rozprávkovú, nežne romantickú…

Ráno ma radostnilo moje najstaršie dieťa. Tak intuitívne, predčítala mi jej najnovší príbeh z Los pribehos, ktorý vytvorila včera večer. Je to pôvabný príbeh, ale nemôžem o ňom napísať viac, je to jej príbeh. Večná škoda, že sa s vami nechce častejšie podeliť v jej časti blogu o niečo z tých jej úžasných nápadov. Také Hovory s Čínou, či Los pribehos sú plné humoru.

Dokonca som po dlhej dobe napísala niečo i na Blogoviny. Potom som už menej radostne, ale o to disciplinovanejšie pracovala  – a sebakriticky priznávam, že bývajú dni, keď mi práca ide od ruky, ale dnešok medzi ne nepatril. Tešilo ma len to, že i keď sa cítim skapate, mám dostatok sebadisciplíny a prácu nevzdám.

Poviem, vám, človek ani nevie na čo všetko je expertom, kým sa tomu nemusí venovať. Aj ja tak – prepracovala som sa k celkom dobrým výsledkom v kadejakých odboroch, niekedy mám pocit, že by som si mohla dať vývesku „práce skoro všetkého druhu“ (mojou slabou stránkou je matematika, ekonómia, štatistika, tam veľkú slávu a úspech rozhodne nežnem. Signifikantnosť, reliabilita a validita ma ubíjajú).

Popoludní som sa ponorila do vane s horúcou vodou, aj do spomienok, hodne dávnych, ešte z krajiny môjho detstva. Kúpeľ ale nebol dobrý nápad v tomto bode virózy, ako som dodatočne zistila. Sestra včera večer smutnila, lebo jej zomrelo zvieratko (neviem, či to bolo morča, biela myš alebo krokodíl, smutnila natoľko, že ani neodpísala) a ja som po kúpeli bola na tom až tak biedne, že som zvažovala dopísať jej, že domáci miláčik nebude zrejme jediný, za kým bude môcť smútiť, lebo ani jej sestra sa necíti ktovieako.

Začiatky všetkých vecí sú malé, povedal kedysi Cicero. Nuž, ako vidno, svätá pravda, nevieme čo sa z nich vyvinie…

Na povzbudenie…

Chvíľu som si čítala a prezradím vám, že knihu, ktorá ma vždy nadchýňa. Čítala som ju už ojojoj-krát, naozaj veľa, ale pokojne ju môžem čítať dookola. Je to kniha od Viktora Farkasa Za hranicami poznaného. Je o rôznych záhadách – návštevníkoch z minulosti či z budúcnosti, oživených strojoch i teleportácii, je tam i legenda o deviatich neznámych (moja obľúbená, na tú ma vždy namotáte). Záhady sveta – to je skrátka téma, ktorú milujem. No hneď mi bolo lepšie, o trochu.

Späť k radostneniu…

V snahe o čosi radostné som si potom pripomínala, že ak niečo hľadáme, znamená to, že aj ono hľadá nás. Takže ak hľadám niečo radostné, je to len prepojenie s niečím radostným, čo ku mne prichádza. Cítim to jeho volanie z diaľky. Tá myšlienka ma úplne nadchla. Niet jej čo vytknúť – teda okrem toho, že neviem na čo konkrétne radostné sa môžem tešiť. Veď uvidíme.

Začiatky všetkých vecí sú malé, povedal kedysi Cicero. Bol to moc múdry chlap…

Treba len dostatok trpezlivosti, aby sme videli, čo z vecí vyrastie…

A mám teraz takú milú náladu, že skutočne úprimne želám celému svetu, veľa radosti, aj radostnosti a pohody. Nech svetlo prežiari v tejto chvíli váš deň…

Elena K. Ištvánová  Predná Hora, 22.1.2017