otvorene

Niekedy uvažujeme o tom, čo je šťastie. Obvykle vo chvíľach, keď sa príliš šťastní necítime, akoby sme si ho chceli privolať do života. Ľudia o šťastí majú rôznu predstavu, o tom som v mojom blogu už zopár krát písala. Dnes ale v mojom blogu pouvažujem o iných aspektoch šťastia – ako môžeme vnímať jeho každodenné kvapky.

Je šťastím, keď sme v živote bez problémov?

Myslím tým dlhodobo taký cukríkovo sladký, bezproblémový život, bez veľkých kopancov. V ktorom vám do života nepríde nič extra bolestné a ťažké – žiadna veľká strata, žiadne veľké sklamanie, žiadne veľké ťažkosti. Životná idylka.

Neviem, skutočne neviem, či je to pravé šťastie. Na jednej strane by sme si s takým životom nevedeli veľa vecí vážiť a brali by sme ich len ako samozrejmosť. Na druhej strane to môže byť ako život v skleníku a rastlinky, ktoré v ňom rastú, nedokážu len tak prežiť v bežnom prostredí. Žeby to bolo tak i ľuďmi, že nás nepohoda „otuží“ a pripraví paradoxne aj do dobrých čias, ktoré si potom viac vážime?

Záplava žiaľu…

Niekedy je možno dobre, keď je žiaľu veľa. V takej situácii si jasne uvedomíme, kvôli čomu má naozaj cenu smútiť, a kvôli čomu nie

(vyzerá to pekne takto napísané, ale v praxi to nejako nefunguje – aspoň mne určite nie – smútim nelogicky, napriek všetkým logickým argumentom, ktoré si vbíjam do hlavy). Trápi ma fenomén veľkého bieleho psa. Vyskúšajte si to – zavrite oči a predstavte si čokoľvek, len nesmiete myslieť na veľkého bieleho psa. A stále ho máte v hlave…

Niekedy je možno dobre, keď je žiaľu veľa – napísala som. Je to taký paradox, však? Aj dúha je po daždi žiarivejšia a krajšia, pretože nebo bolo počas búrky temné. A rozžiari sa práve v tej chvíli, keď sa mraky trhajú, na ich pozadí – na belasobelasej oblohe by dúha nevynikla.

Aj v živote je to tak, že intenzita vecí je podstatná. Ak sa niečo dotkne nášho srdca hlboko, smútime dlho. No vďaka smútku a bolesti sú podľa mňa úžasné okamihy v plynutí dňa ešte úžasnejšie, ak za ne vieme byť vďační, dokážeme sa do nich intenzívnejšie ponoriť. Na okamih – také malé kvapky šťastia.

Mojou krvnou skupinou sú ľudia, ktorí dokážu byť takí intenzívni, ako tie okamihy  – naplno, celým srdcom sa ponoria do života – do radosti, či do smútku, dokážu byť blázniví, či romantickí, či len jednoducho pochabí. Takí dúhoví, presahujú bežné hranice, neboja sa byť odlišní, takí intenzívni. Dokážu byť sami sebou. Práve takí ľudia chápu tie malé kvapky šťastia, dokážu si ich uvedomovať.

Kvapky šťastia…

Priznám sa, moja dlhodobá upísanosť ma dnes zdolala (jasné – nebola jedinou príčinou, bol v tom aj hrozný piatkový večer, a ešte niečo iné, ale to je jedno).

Malou kvapkou šťastia som sa snažila doobedu pookriať – pomocou Carlosa Nakaia Earth Spirit (dvojkombinácia môjho srdca, milujem indiánsku hudbu a milujem Panovu flautu). V tej hudbe je pre mňa neskutočne veľa…

Snažila som sa myslieť pozitívne – dnes ma moc teší jedna vec – s mojim vzdelávaním, na ktorú pôjdem vďaka pomoci najstaršej dcéry Kiky. Znamená to pre mňa veľa, že sme také súdržné, s tými mojimi babami. Som na ne hrdá.

Dnešnou kvapkou šťastia bolo pre mňa i to, že som zohnala Kike k diplomke nejaké materiály o viere v spravodlivý svet a viere v nespravodlivý svet – psychológovia okolo toho robia dosť výskumov – a ani by ste neverili, čo všetko pozisťovali. Dalo by sa o tom písať dlho, dlho, dlho.

A ďalšou kvapkou šťastia pre mňa bolo, že k tej diplomke som jej dnes kúpila i knihu. Pár dní som váhala, chodila som sa na ňu do kníhkupectva pozrieť, ale veci, ktoré k nám patria, si nás skôr či neskôr nájdu… Som rada, že som knihu nakoniec kúpila, je moc pekná, od Enrighta – Rozhodni sa odpustiť. Chvíľu som si ju listovala v autobuse cestou domov – sú to zaujímavé psychologické výskumy – vedeli ste napríklad, že človek, ktorému niekto ublížil, veľmi citlivo vníma správanie vinníka a jeho dôveru k nemu obnovujú kroky, ktorými sa vinník snaží napraviť svoj čin, aj keď ide o úplné maličkosti? Ako sa hovorí, snaha sa cení. Hej, je to dôležitá medziľudská stratégia. Pritom som uvažovala o problematike odpúšťania v živote – sú ľudia, ktorých máme tak hlboko v srdci, že voči nim necítime hnev, hoci sme smutní a zranení. Hodne zvláštna vec.

Takže našla som si dopoludnia pár kvapiek šťastia.

Napriek tomu popoludní som bola taká zosmutnená, že som vypla na bezmála tri hodiny (bežne si v písaní robím len krátke pauzy, podebatím s dcérami a popritom niečo robím v domácnosti). A to mám dve termínované práce, ktoré musia byť hotové do piatku. Potom už budem písať hlavne tie veci, ktoré naozaj chcem písať – dopracujem moju knihu.

A ako som tie tri „vypnuté“ hodiny využila?

Kvapkou šťastia by pre mňa bolo ísť do lesa, „k partizánom“, ale to teraz kvôli snehu nejde. Snažila som sa dostať do pohody s mentalistom Patrikom. Chvíľu som sa rozprávala s dcérami.

A potom som si pozrela jeden film – to je zasa u mňa výnimka, že si pozriem nejaký film (nemám proti filmom nič, ale nestíham, keď mám trochu času, radšej si niečo prečítam). Žiadne umelecké veľdielo, ale podľa mňa to je moc krásny film. Jasné, mohla som si na chvíľu sadnúť s knihou do vane s voňavou horúcou vodou, to by ma upokojilo – mám neprečítané knihy z knižnice, dokonca aj moje vianočné darčeky – Jasnozřivost od Belindy Grace a Šamanství od Storla. Fakt som ich doteraz neprečítala, od Vianoc som čítala málo.

Ach, neviem či ten film bol pre mňa kvapkou šťastia. Pofilmovo som si ešte chvíľu poplakala. A šla som písať tie práce – úplne o ničom, trápila som sa polhoďky a vzdala som to nadnes.

Čo záverom?

Neviem. Žeby hru na jednu otázku? Nie, otázku, o ktorej uvažujem, vám neprezradím. Nejakú náhradnú, jednoduchú. No dobre – chcete vedieť, aký film ma to dnes rozslzil?

Neumírej, dokud mi neřekneš kam jdeš.

Elena K. Ištvánová, Predná Hora, 6.2.2017