otvorene

Akého sveta sme súčasťou? A čo to znamená pre nás samých – byť jeho súčasťou?

Prezradím vám tajomstvo – náš svet je taký veľký, aký veľký sme ho schopní vidieť. A nestačí ho len vidieť… O tom je dnešný blog.

Sila a slabosť pohľadu…

V prvej chvíli sa zdá, že byť súčasťou len malého, „svojho“ sveta je bezpečnejšie. Sú tam len veci, ktoré chceme vidieť. Zavrieme dvere na byte a „po nás potopa“. Nič nás nezasiahne, neohrozí, nebude trápiť. V skutočnosti však sme súčasťou toho sveta veľkého.

Tí, ktorí vedia, hovoria, že každá udalosť sveta zanecháva stopy nielen na ňom, ale i na nás, svojim spôsobom nás vždy trochu mení. A teraz nemám na mysli veľké veci, o ktorých rozhodujú politici či finančné elity sveta – snažia sa manipulovať svetom a tlačiť ho kamsi podľa svojich predstáv. Mám na mysli také tie malé veci, ktoré s nami zdanlivo nesúvisia, ktoré nepokladáme pre nás za podstatné – ako je bolesť iných, akéhokoľvek živého tvora.

Takže hej, nestačí svet len vidieť. Treba s ním aj dýchať.

„Dýchať so svetom…“

Zdieľať s ním. Nechať si ho vojsť pod kožu. Tak prirodzene, zvieraco. Líška žije so svetom, v daždi s ním zdieľa dážď, v lete slnko, v zime chlad. Ľudia často svet nezdieľajú, pretože ustavične chcú niečo iné ako to, čo práve je. Keď je slnko, chcú dážď, pri lejaku zasa ťahajú za nohy slnko.

Robiť dobro…

Robiť dobro neznamená robiť iba veľké a úžasné veci. V rámci dobra môžeme robiť rôzne malé skutky – chrániť prírodu, čistotu vody, podpísať petíciu proti týraniu zvierat, dobrovoľnícky pracovať. Ale i pri čakaní na autobus nechať sa vyrozprávať cudziu starenku, pozorne jej načúvať, alebo hoci len zdvihnúť zo zeme a dať do koša papier, ktorý niekto zahodil.

Svet je veľký. Nevieme v ňom zachrániť všetky túlavé mačky, ani pomôcť všetkým trpiacim, odstrániť všetok smútok, bolesť a nespravodlivosť, môžeme len robiť toľko dobra, koľko vládzeme. V malom, ale úprimne.

Byť súčasťou sveta…  

Fúha, viete kto to podľa mňa vedel úplne úžasne? Jeden z mojich veľkých inšpirátorov – Sv. František z Assisi (už som vám spomenula v ktoromsi z mojich blogov, že toho chlapa mám rada) vedel prežívať svet srdcom naplno a uvedomoval si Božiu prítomnosť v ňom v každom okamihu. Nevymedzoval Bohu žiadny špeciálny priestor vo svojom živote –  nedelil život na časť svetskú a nábožnú, na svoju a Božiu, jednoducho Boha pozýval do celého svojho života. Prítomnosť Boha cítil v každej rastlinke, vo vetre a daždi, v nočnej oblohe plnej hviezd, v žabe sediacej na kameni i v blate na ceste… Rozumel tomu, že ak nám Boh zošle do cesty človeka v núdzi, či trebárs túlavú mačku, je to preto, lebo k nám má dôveru, že im pomôžeme.

A hej, nie vždy si to uvedomujeme.

Schopnosť hľadať a konať dobro v každej situácii

Pravdaže, to je veľká životná múdrosť. Uskutočňovať ju vo svojom živote vyžaduje od nás i veľmi veľa síl a pochopenie, že to hľadanie dobra neznamená iba dobro vidieť a prijímať, ale i dávať ho. Niekedy zažívame situácie, ktoré nás zrania natoľko hlboko, že strácame chuť v živote vidieť pre seba čokoľvek dobré, či v ňom zotrvať. Aj v takých situáciách však dokážeme posúvať dobro ďalej, priať iným veľa, veľa šťastia a robiť dobré veci ako „odkaz pre budúcnosť“. Pretože len láska zostáva (no jasné, apoštol Pavol, Korintskí a Hymnus lásky, moja najnajnajsrdcovka, práve tento citát mal byť v mojom vysnívanom Území anjelov – skončila som s tým snom nedávno, ako so všetkými ostatnými snami).

Záverom…

Tí, ktorí vedia, hovoria, že každá udalosť sveta zanecháva stopy nielen na ňom, ale i na nás. A že jediné, čo naozaj môžeme robiť pre svet ako celok, je „dýchať s ním“ –  rozumieť, že sme jeho súčasťou v každom okamihu, pomáhať v rámci našich možností, kde je potrebné, a priať mu dobro, uzdravenie. Prajme uzdravenie Zemi spolu…

A hej – deviaty krok Cesty líšky hovorí – Buď súčasťou sveta…

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 20.2.2017