Slnko sa pomaly skláňalo k obzoru, zlatisté lúče pohládzali pobrežné skaliská a vrhali predlžujúce sa tiene na piesčitý breh. Vetrík nabral na sile a nedočkavo pobiehal ponad morskú hladinu. More šumelo, vlnky ticho tancovali v ústrety blížiacemu sa večeru.
Čajky poletovali ponad more ako biele šípy, plné energie po popoludňajšom oddychu. Ich volanie sa nieslo do diaľky. Rýchlo, rýchlo, vznášať sa ešte svetlom dňa, kým príde noc…
Podvečerným nebom plynuli oblaky rýchlym tempom, slnečné lúče ich sfarbili do zlatistočervena.
Modromodrý vták sa zamyslene díval na oblaky – na ich meniace sa tvary a trblietavo pozlátené okraje. Plynul s nimi oblohou celým svojim srdcom, až k horizontu… Potom podišiel ku kameňu a vpísal naň svoju deviatu myšlienku:
Jediná pravá pieseň je pieseň nášho srdca.
Záverom…
V skutočnosti si všetko pre nás dôležité nesieme vo svojom srdci.
Náš dom môže zhorieť a veci sú pominuteľné. Jediné, čo všetko pretrvá a zostáva stále s nami, je to, čo nesieme vo svojom srdci. Je preto hodne dôležité, čím ho naplníme…
Dobrú noc.
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 20.2.2017
Celá debata | RSS tejto debaty