otvorene

Zvykajme si na teroristické útoky. Pri jednom z predchádzajúcich útokov kedysi dávnejšie toto zaznelo z úst bezpečnostného analytika.

Ja si nemyslím, že by sme si mali na niečo podobné zvykať. Ak hovorím o živote ako v rozprávke – v rozprávkach proti zlu bojovali a porazili ho úspešne. Ak si budeme privykať na zlo, len ho tým podporujeme. A preto dnes o teroristoch, útoku v Londýne a kadečom, čo s tým súvisí.

Útok v Londýne je ďalším v rade teroristických útokov.  

Anglicko je vystavené zvýšenému riziku útokov. Len v roku 2015 im zahynulo rukou teroristov 130 ľudí, v roku 2016 ich bolo len do júla 117.

Mohli by sme sa utešovať, že to bolo predsa v Anglicku, a nie tu. Pre mňa je však bolesť tých ľudí rovnako dôležitá, akoby sa to stalo tu. Zmenilo to život nielen obetiam – zostal rad mŕtvych a zranených, ale aj ich blízkym, už navždy. Súcitím s ich bolesťou, veľmi dobre rozumiem tomu, čo zažívajú.

Ako klamať naivných…

No, tak to bol terorista. Pravdaže, len dovtedy, kým bude prípadne známy iný dôvod činu – ako to uviedla britská polícia. No túto „korektnosť“ pokladám už za výsmech zdravého ľudského rozumu.

Mne teda najviac zobral dych výrok, že zabili „pravdepodobného páchateľa“. O tom, že útočil práve on, niet pochýb.

Rovnako ako označovanie teroristov len „páchateľ“, či dokonca „Nór so somálskym pôvodom“, „britskí občania nigerijského  pôvodu“. Načo táto hra so slovíčkami? Ak myš vlezie do kostola, preto sa ešte nestane kresťanom. A rovnako je potrebné pravdivo označovať skutočnosť, že niekto je migrant.

Tajné služby teroristov sledujú…

No ďalšia rozprávka pre naivných. Niet ani peňazí, ani ľudí, aby stále sledovali aspoň všetkých podozrivých. Nie to ešte vyhľadávali a monitorovali ďalších…

A veru je koho sledovať. Útočníci majú často okolo seba sieť ľudí, ktorí im pomáhajú. Podľa bezpečnostných analytikov by sme museli sledovať veľkú časť populácie. Takže žiadni osamelí vlci, vylúčení zo svorky, práve naopak, riadna svorka je to. Teroristi bývajú skôr zo strednej triedy, sú dobre integrovaní vzdelanostne aj sociálne, na rozdiel od osamelých vlkov, ktorí bývajú outsidermi. Ani páchateľ tohto útoku nebol žiadny outsider, osamelý vlk, čo sa to snažíte ľuďom navravieť…

Je čas povedať verejnosti pravdu, že do Európy ktosi v mene falošnej predstavy humanity napúšťal mnoho vysoko rizikových ľudí. Nebola reálna šanca tých ľudí preveriť, bolo ich sem vpustených priveľa. Na túto skutočnosť upozorňovali bezpečností analytici hodne dávno, písala som o tom už párkrát v mojom blogu, podobne ako ďalší „extrémisti a nehumanisti“. Je mi jedno, ak ma tak niekto označí, neprestanem vyvracať klamstvá a bojovať proti zlu.

Falošná predstava humanity…

Ak hovorím o živote ako v rozprávke – v rozprávkach proti zlu bojovali a porazili ho úspešne. Ak si budeme privykať na zlo, len ho tým podporujeme.

Pozrime sa na situáciu v Belgicku, ktorá je názorným príkladom toho, tam to všetko speje. Len podľa údajov z roku 2015 v Belgicku odišlo do IS vyše 600 ich občanov. Z nich sa 130 vrátili späť. Majú slávnu štvrť Molenbeek, liaheň teroristov z domáceho chovu. A to Belgičania robia všetko možné aj nemožné, len aby sa u nich migranti cítili ako doma. Vedeli ste, že premenovali vianočné prázdniny na „zimné  prázdniny“,  veľkonočné prázdniny na „jarné prázdniny“, dokonca aj sviatok Všechsvätých na „odchod jesene“. Je smutné, ak migranti nemusia akceptovať naše tradície, ale my ich hej. K tomu to asi povedie?

Myslím, že filozofia prijímania migrantov bez požiadavky, aby sa prispôsobili tejto kultúre a miestu, kam prišli, nebola správna. Pokladám za kulturálne nezlučiteľné ich predstavy s európskou spoločnosťou. A ak sa vytvárajú zóny, kde žijú svojim tradičným spôsobom, je to návrat do staroveku. Alebo vážne chcete akceptovať, že ženám nepodajú ruku, mali by podľa nich chodiť zahalené od hlavy po päty, alebo že pokladajú psy za nečisté zvieratá?

Jednoducho, ak vlčia svorka napadne vlka, je nezmysel ho „na záchranu“ integrovať medzi stádo oviec (keď už o ovciach v posledných dňoch na blogoch toľko točíme…). Nie že by to nepomohlo vlkovi, ale pre tie zachraňujúce ovce je takáto pomoc katastrofou…

Keď niečo priamo nevidíme, akoby to ani nebolo…

Mohli by sme sa utešovať, že to bolo predsa v Anglicku, a nie tu. Je to však len otázka času, kedy budú migranti aj u nás, ak prejde zákon o „zahraničných pracovníkoch“. O projektoch, ktoré sú na Slovensku schválené a plánujú tu uvítať  údajne tisícku migrantov, som písala v blogu Drak 7. – Harabín má pravdu. Ako vždy. Sú tam i linky, pozrite si tie projekty a spravte si názor sami.

Naozaj nečakáme migrantov, pán premiér Fico? Vážne nie? Tak prečo boli dané milióny eur na projekty, ktoré by nikdy neboli realizované – nemáme kam dávať v tomto štáte peniaze? Vysvetlite občanom verejne, ako je to s tými projektmi.

Hej, otriasla mnou správa o tom útoku…

Dozvedela som sa ju, keď som sa vrátila večer z odborného seminára do hotela. Nie, nezapla som ani televízor, správu som našla na facebooku, keď som chcela trochu prepnúť myseľ, mala som za sebou ťažký deň. Seminár bol zaujímavý – no cestou naň ma „dala dole“ sanitka uháňajúca ulicou. Šla som rušnou bratislavskou ulicou a plakala som. Trpím posttraumou, vždy mi takáto situácia pripomenie moje dieťa, budúcu stredu budú tri roky od Maroškovej smrti v dôsledku závažnej chyby lekárky nemocnice v Revúcej. To, čo zažívam, vie pochopiť len ten, kto niečo podobné zažil. Šla som a po tvári mi tiekli slzy. Pri ceste bolo pár stromov, tam som zastala. Nedávno som v mojom blogu v 6. písala o svojom pocite, že „niekto dýcha so mnou“, cítim hlboké puto, ktoré ma kamsi osudovo ťahá – tak to sa dnes potvrdilo. Na plot medzi stromy zosadla vrana. Krákala, kým som si ju všimla. Ja som hlboko prepojená s vranami a havranmi, veď i v Rozprávačovi ho sprevádza vrana. Milujem vrany a havrany. Neodletela, ani keď som šla bližšie. Letela cestou ďalej popri mne, vždy pár metrov a čakala. Dokonca som sa otočila a šla som späť, aby som videla, čo spraví. Vrátila sa, zosadla predo mňa a krákala. A keď som to zvrtla správnym smerom, letela znovu so mnou. Nakoniec zosadla na plot, dívala sa na mňa a krákala, akoby mi niečo hovorila, kým odletela. Bol to silný zážitok.

Večer po návrate zo vzdelávania som myslela na tú príhodu. Vždy pri hľadaní dôležitej odpovede si náhodne otvorím nejakú knihu, už som to v ktoromsi blogu i spomenula. Mám tu so sebou tu v Blave i jednu knihu, veď ešte neodchádzam – dnes začína ďalšie podujatie pre mňa – výcvik, budem tu ešte pár dní. A tak som si knihu náhodne otvorila a ťukla prstom kdesi na vetu. Dala som si otázku, že čo je to za tajomstvo s tou vranou a jej ochranou. Fúha, odpoveď rozdýchavam ešte teraz. Cítim, že má pre mňa nejaký hlboký význam, ktorý zatiaľ nevidím. Dobre, budem úprimná, dám to celé. „Větším tajemstvím je, že tu někde pořád čekala silná láska, kterou bylo třeba teprve odhalit.“ Tak ma to rozhodilo, že som dala ešte jednu odpoveď z knihy. „Nauč ma dôverovať“ znela odpoveď. Jasné vzťahy sú vždy o dôvere. Nie, dobre, nebudem klamať, nedôvera je teraz môj problém, som uzavretá.  Ale ako vždy, význam tej odpovede sa mi, ako vždy, skôr  či neskôr odhalí. A hej, netrpezlivo čakám na môj veľký horoskop, ktorý by mi mal prísť v týchto dňoch, som skutočne zvedavá, čo mi povedia hviezdy…

No poďme späť k tým teroristom. Vidíte, tam je nedôvera namieste…

Záverom…

Pre mňa teroristické útoky nie sú bežná vec. Ja si nechcem na nič podobné zvykať. A nechcem, aby podobnú situáciu museli zažívať moje deti, ani vy a vaše deti, nikto.

Je potrebné robiť rozumné opatrenia, kým je čas. A preto si predovšetkým položme otázku, prečo namiesto protiteroristickej jednotky riešime jednotku protiextrémistickú v čase, keď iné krajiny robia opatrenia formou špeciálnych jednotiek proti terorizmu. A dajme si na ňu pravdivú odpoveď.

Elena K. Ištvánová   Blava, 23.3.2017