Oblaky na modrom nebi pôsobili neskutočne, pomaly plynuli, slnečné lúče ich zhora presvecovali, zlatistou farbou obkresľovali ich obrysy. Prežiarili krajinu a dodali jej čarokrásny, tajomný vzhľad. V ich lesku sa všetko zdalo posypané trblietavým práškom…
Ligotavá krajina akoby pohltila aj sladkotrpkú vôňu, ktorá sa vznášala všade naokolo. Veľkoleposť oblačnej scenérie zastavila aj čas. Žiadalo sa len tak sedieť, dívať sa a na nič nemyslieť.
Rozprávač po chvíli prerušil zázračnosť chvíle. „Radi by sme vzlietli k oblakom v takýchto chvíľach. Chceli by sme mať krídla. Ach, hej – túžili ste niekedy mať krídla? Ozajstné krídla? Že ako by vyzerali? No to ja naozaj neviem. Je to na vás, aké krídla si predstavíte. A že načo by vám boli? Ak to neviete vy sami, ja vám to nepoviem…“
Ticho sa zasmial, rozveselene pokrútil hlavou.
„Hej, hej, tak to je. To vy máte obuté svoje topánky, to vy máte oblečené svoje tričko. Tak ako by som ja mohol vidieť vaše krídla? Ak niečo vidíte vy, hovorí to s vami, každý obraz, ktorý sa nám vynorí v mysli je o nás, a nie o iných. Je to správa Zámeru sveta pre nás a niečo nám ňou chce povedať. Je to vždy pomoc, ktorú nám Zámer sveta ponúka, a tak jeho radu prijmeme, ak sme dostatočne múdri…“
Vrana sediaca na najnižšom konári stromu ticho zakrákala. Potriasla krídlami, k zemi pomaly padalo jedno veľké čierne pero.
„Ach, áno, a čo by ste robili, keby ste mali krídla? Akú silu by vám dali? Akú budúcnosť? Kam by ste až na nich dokázali vzlietnuť?“
Rozprávač sa zadíval na oblohu.
„Uvažovali ste niekedy o tom, čo nám dáva krídla? Je to nádej? Alebo naša sila? Alebo láska? Aká by bola vaša odpoveď?“
Rozprávač zamyslene zdvihol zo zeme vranie pero, jemne ho držal na dlani.
„Keby ste mali krídla, tak by ste vzlietli. Hm, a ste si istí, že ich nemáte?…“
Elena K. Ištvánová Blava, 22.3.2017
krásne... ...
Celá debata | RSS tejto debaty