otvorene

Mama je veľké slovo. Je to po našom príchode na svet prvá a celoživotne veľmi dôležitá osoba nášho života. Mamu nám nikto nenahradí. Mama je vždy veľká a my sme malí – aj keď sme už veľkí…

Dnešný blog o mamách a mamám.

Mamy…

Dať život dieťaťu je veľká vec. Rovnako cenné je dieťa viesť životom, učiť ho o svete, vychovávať ho. Úloha matky je v tomto smere nespochybniteľná a preto si ju cenili už dávnoveké civilizácie, pripomeňme si matriarchálnu spoločnosť, či to, že starovekí Gréci oslavovali ženu – matku ako darkyňu života.

Puto medzi matkou a dieťaťom je jedinečné – nedá sa slovami opísať pocit, keď cítite, že ste jeden celok, spolu dýchate a cítite prvé pohyby svojho dieťaťa. Dieťa pozná dôverne tep vášho srdca, aj vy jeho. Pôrod je silná transformácia dieťaťa aj jeho matky, mení navždy ich dovtedajšou existenciu – dieťa sa rodí  a matka s ním i po pôrode zostáva prepojená neviditeľnou pupočnou šnúrou.  Navždy. Pôrodom sa nič nekončí, len začína ďalšia etapa vzájomného vzťahu matky a dieťaťa a trvá celoživotne.  Mamine oči vždy sprevádzajú naše cesty s láskou a dôverou…

No veď hej.

Láska  mamy…

Trvá niekedy hodne dlho, kým pochopíme, koľko lásky mama musela vložiť do každodennej starostlivosti, do úsmevu presvieteného únavou po príchode z práce večer, do háčkovania čiapky, do zháňania toho, čo potrebujeme, do podpory pri napĺňaní našich životných snov…

Všetky mamy si zaslúžia, aby im deti oplatili ich lásku a starostlivosť, aby nemuseli v starobe opustiť domov a ísť do domova dôchodcov, byť odkázané na cudziu starostlivosť. Nie je jednoduché zaistiť v rodine  takúto starostlivosť, no ani porodiť a vychovať dieťa predsa nie je jednoduchá záležitosť.

U mamy…

Dnes som bola pozrieť mamu – i s mojimi dievčatami. A opäť mi hlavou letí kadečo – spomienky, pocity z návštevy doma, obraz mamy. To viete, vždy keď sa vraciame domov sú to trochu smutné pocity (kadečo sa mení, zub času zanecháva stopy i na dome), aj pocity veselé, spomienky na rodný kraj.

Moja mama to nemá jednoduché – napriek tomu žije  tak ako život ide, nesťažuje sa, prijíma všetko. Má málo, no dala by nám i to posledné. Veď hej, mám moc rada moju mamu a hlboko si ju vážim, dokázala v živote kadečo zvládnuť, vôbec to neboli jednoduché veci. A stala sa moc a moc láskavým človekom – vždy sa u nej objaví nová mačka, a ona ju príjme k tomu svojmu húfiku, nech je akákoľvek, miluje ich bezpodmienečne – aj teraz má jednu slepú a jednu chromú mačku, ťahajúcu labku za sebou (ktovie čo chúďa kde zažila). Lieči ich a stará sa o ne, a mačky ju milujú. A nielen mačky – minulý týždeň jej pristál na dvore holub, ktorého naháňal dravec. Mama ho zmoreného chytila, nachovala a odniesla chovateľom holubov – čo s ním? Vypustili ho – a holub už mamu vítal na dvore, kým sa stihla vrátiť domov. Jej domácnosť sa zrejme rozrástla o nového člena.

Hm, moja mama, skláňam sa pred ňou s hlbokou úctou. Mám ju moc rada.

Od mamy…

Chvíľu sme sa prešli s dievčatami Popradom, kým sme čakali na autobus (no trochu, tri hodiny sme čakali), nechceli ísť do môjho vranieho parku, ale do Forumu. Dali sme si cestou tam kaktusovú zmrzlinu a – aj počasie nám prialo po celý čas.

Poviem vám pravdu – moc som túžila po parku s vranami, potrebovala som tam ísť, nejako sa upokojiť. Plietla sa mi po celý deň akási koincidencia – mala som opakovane pocit, že ma ktosi drží za ruku, veľmi silne – napadlo mi, že to je môj syn a že sa vrátil ku sviatku matiek. Ale neviem, necítila som jeho prítomnosť. Nechala som ho už odísť, naozaj odísť. Bol to dotyk osudu, alebo čo? Neviem si to vysvetliť, bol to zvláštny pocit, neviem, som zmätená, neviem, ale necítila som strach, bol to zvláštny hlboko upokojujúci dotyk, neskutočne upokojujúci. Neviem, som z toho zmätená, napájalo sa mi to na včerajšok – a vracala sa mi do mysle pieseň z tej včerajšej koincidencie. Riadny chaos, bola som po celý deň myšlienkami trochu mimo. Nerozumiem tomu teraz, som z toho nepokojná – viem, že si nemám tvoriť rozumové konšpirácie, úvahy o tom (poranila som si pravú nohu včera ráno, takže to veľmi dobre chápem – nemám to posudzovať rozumovo, ale srdcom). No tak som prijala ten pocit, márnosť, i teraz si naň viem spomenúť, neskutočne upokojujúci. Ako keď doložíte nejaký dielik do skladačky, niečo tak zapadlo na správne miesto. Ale čo? Neviem, mám z toho zmätok…

Záverom…

Všetkým mamám tohto sveta – a nielen tým ľudským – prajem veľa úcty, lásky, šťastia a spokojnosti. A hej, pravdaže, aj našej najväčšej mame – Zemi…

Elena   Predná Hora, 11.5.2017

K diskusii: Ulienka, ďakujem. Hej, je to hodne zvláštne. Ten intenzívny pocit držania za ľavú ruku a hlboký pocit pokoja s tým spojený trvá stále. Hlboký pocit bezpečia.