otvorene

Hm, dnes som uvažovala o osude a osudovosti. Vlastne po celý deň mi prichádzali aj také veci z rôznych strán, ktoré presne s touto témou súviseli. To pred zajtrajším odchodom do Bratislavy, premieľam niektoré veci v hlave.

Takže dnes tú osudovosť domeliem.

Osudové udalosti…

Mnoho udalostí nám prichádza do života ako osudové zmeny, ktoré náš život menia nejakým spôsobom. Niektoré z nich sú drastické a menia náš život bez nášho zásahu od základu. My na ne len musíme nejakým spôsobom reagovať. Takou udalosťou je smrť blízkeho, naša vážna choroba a podobne.

Iné sú len ponukou osudu a môžeme ich chápať ako príležitosti – sú šancou veci  si ujasniť, utriediť a samozrejme aj meniť, respektíve svoj život niekam posunúť (v dobrom, ak ide o životné šance, alebo aj v zlom, ak ide o lákadlá, ktorým sa len máme naučiť odolávať a my to nezvládneme).  Je na nás, ako sa k nim postavíme. Rozhodne náš život podľa mňa nebeží tak osudovo daný, že my sami sa len máme pasívne prizerať, a všetko pôjde akosi samospádom. Naša aktivita je v takých prípadoch nielenže žiaduca, ale aj nutná. Takou životnou šancou je napríklad problémový vzťah, v ktorom sa k nám správa ten druhý zraňujúco a nedôstojne, bez úcty, ponižuje nás. Môžeme v takom vzťahu pokračovať roky, ale strácame aj sebaúctu. Alebo si uvedomíme, že toto rozhodne nie je vzťah, ani partnerstvo, a už vonkoncom nie láska, že si zaslúžime viac a že na tom budeme sami aktívne pracovať.

A že ak sme si niečo také do života pritiahli alebo zvolili, potom to  zrkadlí náš osobný problém (nedostatok sebalásky, nedostatok sebaúcty, nedostatok zrelosti?). Môžem hľadať spôsob, ako so sebou pracovať, aby sa mi podobné skúsenosti v živote už určite neopakovali, t. j. úprimne si bilancujem a neopakujem chybu.  To už mám len vo svojich rukách, nie je to žiadny osud.

S našim osudom je to skrátka ako s cestou do práce – nemôžem sa vyhovárať na osud, ak namiesto toho, aby som sa prichystala a a vyrazila na autobus, budem ležať v posteli a do práce nedorazím. Životné udalosti nám poskytujú príležitosť k rastu. Vidíme svoju chybu a máme šancu ju neopakovať, t. j. meniť sa k lepšiemu, rásť.

Ako veci meniť…

V múdrych knihách sa hovorí, že potrebujeme veci vnútorne prijať, až tak ich potom dokážeme meniť. Prijatie znamená prestať sa trápiť nad tým, že som spravil chybu, pretože mi práve tá chyba pomohla uvidieť správnu cestu – jej následky si beztak vždy nesieme a uvedomujeme si to, ako sme rozumní. V takom prípade pomáha prijať chybu, poďakovať jej za to, že nás niečo naučila.  V duchu sa s ňou rozlúčiť a povedať si, čo budem teraz robiť inak, vo svoj prospech, aby som chybu neopakoval. Pretože len vďaka tomu sa môžem stať kráľom vlastného života.

Každý z nás občas robí takéto chyby. Ja som si tak prehodnotila niektoré veci. A bratislavskú štvordňovku hodlám využiť presne na takú bilanciu (veci jasné už dávno mám, budem už len stavať zmenu) a spravím krok vpred.

Teraz…

Ach, ešte trochu si užívam domov. Dorazila som večer z práce, musela som kadečo postíhať pracovne, dokonca i dištančnú úlohu na vzdelávanie som zvládla. Ráno vyrážam do Bratislavy až do nedele.

Moje baby tiež dnes večer dorazili zo školy z Košíc. Pripadám si v tejto chvíli ako Mary Bardová (hrdinka románu Betty Mc Donnaldovej Čo život dal a vzal, ktorý moc a moc milujem), rozprávajú mi kadečo pomedzi písanie blogu, čo mi mätie myšlienky – no aj tak sa nekonečne vytešujem v hrejivom humore, ktorým žiaria moje deti.

Záverom…

Náš osud chce, aby sme rástli. Poskytuje nám k tomu príležitosti, no ako ich využijeme a zrealizujeme, to je na nás…

Elena  Predná Hora, 24.5.2017