Ktorú časť dňa najviac milujete? Sú ľudia, ktorí neradi ponocujú a radi chodia spať skoro. A sú ľudia, ktorí nenávidia rána, pokladajú za najväčšie životné šťastie vyliezť z postele až napoludnie.
Nesnažím sa teraz hovoriť, čo je lepšie. Je to len môj názor na to, čo sa na dni viac páči mne. O tom, ktorú časť dňa milujem najviac – a prečo….
Paradox…
Každý máme svoju obľúbenú časť dňa, niekto ráno, iný večer, ďalší neskoré popoludnie so zapadajúcim slnkom, alebo trebárs ako jedna moja kamarátka – poludnie (no pretože je obed a ja obedy milujem, vysvetlila).
Každá časť dňa má svoje čaro…
Iste, zapadajúce slnko, miznúce kamsi v diaľke za horizontom, je romantické. Zo zlatistej sa mení na červenoružovú, purpurovočervenú, purpurovo čiernu. Zaťahuje postupne záves oblohy z dennej, belasej, plnej zázračne krásnych oblakov, na čiernočiernu. Slnko šlo spať…
Aj nočná obloha má svoje čaro. Tma sa rozlieva krajom, všetko čoraz viac potemnieva, a na oblohu vyskakujú hviezdy. Čo poviete – trbliecu sa striebristo či zlatisto? A keď sa na ne dívame – cítime veľkoleposť Vesmíru. Volanie nekonečna. Ja si myslím, že v takých chvíľach sa s nami rozpráva Zámer sveta – hovorí sa predsa, že náš osud je zapísaný kdesi vo hviezdach. Hej, ktovie čo máme vpísané vo hviezdach – v temne noci žiaria ako drobné svetielka nádeje. Žiaria nežne, no cítime aj ich silu, svetlo prichádzajúce z hĺbky vesmíru – a ja niekedy uvažujem, či na nich naozaj kdesi v diaľke je život. Určite hej, no ktovie ako vyzerá. Ach, moja najstaršia dcéra Kika kedysi napísala viacero úžasných príbehov o mimozemšťanoch – ale ja mám teraz na mysli jeden konkrétny. Je moc pôvabný, humorný, s prekvapivým záverom – mám ten príbeh moc rada. Občas si ho čítam a zakaždým sa na ňom zabávam. Vyhrala s ním aj v ktoromsi z ročníkov Keď si vymýšľam (zalovila som pre vás na internete, bolo to v roku 2010 – je dokonca aj uverejnený na internete na www.nocka.sk pod názvom Kristína Ištvánová Keď si vymýšľam?!!! – ak by ste si ho chceli prečítať).
Hm, prezradím vám – na nočnú oblohu sa nedívam často. Ale cez víkend som si ju užila – sedela som pod nočnou oblohou v sobotu v noci, keď som sedem hodín v Rožňave čakala na autobus do Blavy – videla som aj padať nejaké tie hviezdy. A presne o tom som dumala – či naozaj niekde je zapísané všetko, čo k nám prichádza. Či si to skutočne vyberáme pred svojim narodením, neviem sa s tým stotožniť – pretože som presvedčená, že nikdy, nikdy, nikdy by som si dobrovoľne nevybrala smrť svojho dieťaťa. Môj synček, moja láska, moc mi chýba – radšej ja ako ty – tie slová by som povedala bez zaváhania, keby ho to vrátilo späť. A kládla som si otázku ohľadne budúcnosti – čo majú hviezdy pre mňa nachystané? Nie som už natoľko naivná, aby som si neuvedomovala nenáhodnosť náhod – vidím aj skutočnosť, že nech robím čokoľvek, niektoré veci mi Zámer sveta jednoducho neumožňuje realizovať, stále to prekazí. Akoby ma vháňal do akejsi trasy, ktorú on vidí, ale ja nie.
Veď hej, každá časť dňa môže byť krásna. Ale ja najviac z celého dňa milujem svitanie.
Svitanie je pre mňa najkrajšia časť dňa…
Milujem vychádzajúce slnko. Mám ho zapísané hlboko v mojom srdci. Pre mňa znamená zrod niečoho nového, nádej, svetlo prerážajúce tmu…
Na obzore sa objaví sprvu len nežný opar na horizonte. Postupne silnie jemná zlatistá žiara, náznak nového dňa. Rozjasňuje sa a svet zalieva sýte svetlo, to prichádza slnko, prinášajúce nový deň. Stúpa oblohou a hádže štedro svoje lúče, rozjasní všetko tisícimi dúhami v rose, celý svet skrásnieva – až sa nám zatají dych…
Je nový deň.
Záverom…
O jedno krásne letné svitanie sa s vami podelím. Minulosobotňajšie ráno – pred piatou som vybehla do lesa nazbierať zopár kuriatok Jazmínke do rannej praženice (áno, pred cestou do Blavy som bola v lese, v pohode som to časovo dala – ešte som potom aj kopu palaciniek deťom do tej jedenástej stihla spraviť, kým som šla k autobusu).
Takže ráno v lese – v tichu a temne lesa spod kríčka vybehol vyplašený zajac, nič iné by tak rýchlo netrielilo – teda, možno ja hej, keby som sa bála. Vyšla som na lúku, svitalo, ranný opar sa vznášal nad krajinou. Krajina si tichučko pretierala oči po nočnom spánku, občerstvená a svieža. Čosi hlasno zafŕkalo, potom sa rozľahol dupot kopýt – žeby jeleň? Tajne som zadúfala, že by to mohol byť stratený kôň Niagar, ale ten sa stratil bez stopy už pred tromi mesiacmi z neďalekej Huty – takže pravdepodobnejší by bol mimozemšťan, ako chudák Niagar. A znovu nastalo ticho, nieslo sa krajinou, prebúdzajúcou sa zo spánku do letného dňa, aj v horách horúceho…
Krásny večer, plný pohody a pokoja, všetkým prajem…
Elena Predná Hora, 31.7.2017
P.S.: Sobotňajšie ráno, o ktorom píšem. Moji najlepší kamaráti zo sobotňajšieho rána – kuriatka.
Ach, hej, a nedajte sa oklamať mojim foťákom v mobile, v lese bolo v skorom ráne príjemné šero…
Celá debata | RSS tejto debaty