otvorene

Slnko rannou oblohou rozsýpalo lúče sladko pokojne, vzduch nimi hustol na príjemne hrejivý kúpeľ. Bezoblačné nebo sa belaselo tak neskutočne nežne, akoby už prichádzala jeseň s jej priezračnými horizontmi.

Idylku úžasného letného dňa narúšalo len to, že väčšina z nás bola dnes ešte v práci, ja teda včera i dnes od rána do večera. Žiarivú krásu dňa som si užila len chvíľu, kráčajúc mestom v rámci pracovných povinností – ale úžasné pocity sú o okamihoch.

Jasné, túžila som byť hlboko v lese, zrakom som zabiehala na kopce nad Revúcou. Rada by som ich niekedy bola prešla, akosi na to nikdy nebol čas v behu povinností, kládla som ich na seba priveľa.

Vnímali ste naplno, aký bol dnešný deň prekrásny, však?

Keď túžime „po slnku v duši“…

Čo robíte vo chvíľach, keď túžite „po slnku v duši“? Máte také svoje miesto, kam chodievate radi, utiahnete sa pred svetom a radostníte sa?

Nuž ja sa v takých chvíľach niekedy vraciam myšlienkami do spomienok na práve takýto pokojne-sladký deň „plný slnka“.  Som zrakový typ, viem si vybaviť veci pred vnútorným zrakom. Aj dnes som unikla do predvčerajška. Nádherné miesto, ktoré sme nedávno s Kikou objavili tak hodinu a pol chôdze od Prednej Hory uprostred lesov, je pre mňa magnetom. Už som sa tam vrátila odvtedy niekoľkokrát, sama. Tak aj predvčerom – obed bol dovarený, zvyšok rodiny oddychoval pri televízii – a ja som vyrazila do hôr. O tretej som bola v kopcoch. Sú tam nádherné výhľady, lesy doširoka – doďaleka, vpredu vidieť Muránsku Dlhú Lúku, aj Revúcu v diaľke. Veď pozrite…

Uvažovali ste niekedy nad tým, čím vás les oslovuje najviac?

(Teda, ak vás oslovuje rovnako ako mňa, pravdaže). Sú ľudia, ktorých vábi príroda práve výhľadmi doširoka – doďaleka, no mňa až tak nelákajú. Pokojne sa posadím na lúke, pár desiatok metrov pod bytovkou, a dokážem vnímať prírodu naplno, pretože ma v nej fascinuje komplex podnetov – vietor, ktorý vanie, ten ja milujem. Tichá reč lesa – niekedy je tam hlboké ticho, ktoré nám ponecháva priestor, aby sme hovorili sami so sebou. Šum lístia v korunách stromov, všetky tie farby, zvuky a vône lesa.  Vyvolávajú vo mne gejzír pocitov – ja som človek hôr celým svojim srdcom. Prezradím vám, že pár rokov dozadu  som veľmi skoro ráno aspoň dva razy do týždňa vbehla do lesa, nazbierala som nejaké kuriatka a občas nejaký dubák, dobehla som rýchlo domov – a ešte mi z vlasov ukvapkávala voda po sprchovaní, keď som bežala do práce.

Chceli ste niekedy putovať lesom?

Ja po tom v hĺbke duše túžim, je to taký nesplnený sen. Niekedy uvažujem nad tým, ako v dávnych časoch ľudia putovali krajinou, fascinuje ma to.  Pripadá mi to úžasné, romantické, pochabé a pritom hlboko očisťujúce dušu – všetko dokopy, čo tak milujem. Viem, som veľké dieťa, čo už?  Keď sa pozorne zadívam na svoje sny, tak to putovanie lesom ma držalo za srdce od mladosti, až doteraz.

Možno takých ľudí nie je až tak veľa, ja les naozaj hlboko milujem. Namiesto drahých dovoleniek ma vždy lákalo táborenie v lese, len som ho nikdy nezažila tak naplno. Nie každý túži po lese, viem. Hej, je to realita života, ktorú som musela pochopiť – „mala si si vziať záhradkára, keď chceš záhradku. Mala si sa vydať za horára, keď si sa chcela driapať po lesoch…“

No, na niektoré veci prichádzame až časom.  Hľadáme toho pravého, a tak sa pachtíme za princom. Ale ak sa chceme mať ako v rozprávke, mali by sme rozprávky poriadne čítať.

Lebo ten, kto v rozprávke ku šťastiu prišiel, bol obyčajný skromný Jano.

Záverom…

Dnes som tak namäkko – vlastne tomu sama celkom nerozumiem, že prečo. Viem, že dnes poobede sa stalo niečo dobré, hodne silné a dôležité z hľadiska môjho osudu. Vyzerá to šialene, viem, ale ja som veľký intuitívec, už som si na to zvykla – a určite sa skôr či neskôr dozviem. že čo to bolo.

Prezradím vám preto naozaj hlbokú vec o mne, chcete?

Moja najosobnejšia spomienka na les – mala som dajakých štrnásť – pätnásť rokov – ja a môj pes Lord sedíme na kraji lesa, na skale, zapadá slnko – jasná zlatistá sa mení na tmavozlatú, červenie, temnie, krajom sa šíri noc. V hlbokej tme sa nakoniec vraciame späť do dediny, domov. Je za tým viac, pravdaže, nemôžem vám to celé vysvetliť, svojim spôsobom je tá spomienka pre mňa veľmi smutná, ale aj veľmi šťastná.  Louš bol môj veľký priateľ, bola som pri ňom v bezpečí. Milujem tú spomienku.

Elena   Predná Hora, 31.8.2017

P.S:: Ach, pravdaže, to sú tie predvčerajšie výhľady. A – všetky tie fotky sú moje.