Keď sa vám rozbije cenná váza, vyhodíte ju, alebo sa pokúšate črepy zliepať? Prípadne ste schopní vytvoriť z črepov niečo úplne nové?
Tieto otázky kladie Stephen Joseph, ale určite si ich raz za čas v živote dávame my všetci. Váza a črepy z nej sú analógiou na náš život, ktorý niekedy čosi nečakane rozbije. Odpovede na tieto otázky budem preto riešiť v tomto blogu. A poviem i pár slov o tom, čo nás nezabije…
Byť silný?
Poviem vám otvorene – ja niekedy uvažujem, či je takáto myšlienka naozaj až taká úžasná. Byť dokonale silný vyzerá na prvý pohľad lákavo, aj múdro – nič nás nezdolá, čím viac ťažkostí zažívame, tým viac sme silnejší. Kto už by nechcel byť takým dokonale silným superhrdinom?
Ja. A myslím, že ani vy by ste nemali niečo také chcieť. Predstava dokonalej sily je iluzórna – Osud sa zasmeje na nej a hodí nám pod nohy ďalšie polienko, poleno, polenisko, aby nás z omylu vyviedol. A tiež vám prezradím, že v skutočnosti tento scenár „byť za silného“ prezrádza nepevnosť vzťahovej väzby, je to vyhýbavá vzťahová väzba, ktorú prezrádza o sebe ten, čo tento scenár ako svoj ideál prezentuje. T. j. nečelíme svojim pocitom, unikáme od nich do „sily“.
To, čo podľa mňa naozaj v ťažkej situácii potrebujeme, nie je sila, ale ľudskosť. Môžeme zostať slabí, bezmocní, nešťastní, plakať, ale musíme stále kráčať. Nesmieme sa vzdať súcitu, láskavosti, stať sa voči iným arogantní, necitliví, „vliezť do brnenia“. A potrebujeme v takej ťažkej chvíli niekoho, kto nám pozorne načúva a pevne pri nás stojí. Napíšem vám k tomuto ešte niečo inokedy, možno – teraz poďme k tým superhrdinom.
Ktože je Stephen Joseph?
Psychológ, spoluzakladateľ Centra pre traumu, resilienciu a rast v Nottinghame. A pravdaže aj autor knihy Co nás nezabije…, ktorá len nedávno vyšla. Objednali sme si ju a dnes nám prišla, ja ju čítam teraz a večer ju nechám Kike. (Ozaj, vedeli ste, že je to Nietscheho výrok, to staré známe „…čo ma nezabije, to ma posilní…“? Pochádza z jeho knihy Súmrak modiel).
Hm, kto by už nechcel byť superhrdinom, výnimočným, niekedy až s nadprirodzenými vlastnosťami? Joseph v spomenutej knihe podotýka, že príbehy o superhrdinoch sú metaforami náročných životných situácií, ktorým v živote čelíme (tak ich nazývajú psychológovia, bežne im hovoríme životné tragédie – sú to nehody, vážne choroby, straty blízkeho…). Každý zo superhrdinov zažil nejakú tragédiu, mohol sa z nej zrútiť, ale namiesto toho sa pozdvihli k novej sile a múdrosti – „ich život sa navždy zmenil, ich tragédia zmení definíciu toho, kým sú a čo musia so svojim životom urobiť“. A Joseph uvádza príklady ľudí, ktorí dokázali takto tragédii čeliť aj v skutočnom živote, a zažitá trauma úplne zmenila beh ich života.
Životná trauma rozhodne nie je „liaheň na superhrdinov – pri ktorej by sme sa mali tešiť, ak sa nám udeje“, je to v skutočnosti ťažká životná situácia. Vedie ku duševnej nepohode, zdravotným rizikám. Existuje množstvo výskumov, ktoré uvádzajú vplyv traumy nielen na samotného človeka, ktorý ju zažíva, ale dokonca i na jeho potomstvo až do štvrtej generácie – zvyšujú sa vplyvom tejto udalosti u nich mnohoraké zdravotné riziká (od vyššej hladiny úzkosti, depresie, cez chronické choroby, možných následkov je podľa výskumov veľa…). Hoci sami priamo nezažili tú situáciu, doplácajú na ňu svojim zdravím.
Vplyv ťažkých životných udalostí, ktoré psychológovia nazývajú trauma, vedie ľudí ku rôznym kompenzačným reakciám. Niekto zatrpkne, uzavrie sa do seba, niekto môže znenávidieť ľudí a celý svet, ďalší začne žiť len prítomnosťou a prestane plánovať budúcnosť, dakto začne piť, uniká od bolesti pomocou liekov, drog, sexu, či inej formy závislosti – to rozhodne nie je cesta so šťastným koncom. Každá droga, dokonca aj marihuana, ktorú by podaktorí radi legalizovali, má škodlivé následky. Iný volí ponorenie sa do práce, hlbokej viery, zahltenie nejakým záujmom, koníčkom… A niekto to jednoducho zabalí, definitívne, volí smrť. Možných ciest je veľa.
Preto ťažká životná situácia v rodine často naruší vzťahy. Vytráca sa súdržnosť, zdieľanie. Ľudia by sa mali v tom čase zomknúť, stáť pevne pri sebe a byť si vzájomne oporou, no paradoxne sa vzďaľujú, pretože každý volí inú cestu vyrovnávania sa s tou situáciou. My ako rodina sme tie prvé dva mesiace po synovej smrti chodili všade spolu, popoludní na prechádzky Prednou Horou, tak ako predtým s Maroškom. A počas víkendov sme chodili všetci spolu na dlhé výlety do lesa. Potom to skončilo. Myslela som na to ten minulý štvrtok, keď som na vyhlásenie rozsudku s nemocnicou čakala.
Ako Joseph píše, výskumy psychológov u ľudí po prežití traumy ukázali, že takmer polovica z nich uviedla, že po traume sa ich život zhoršil, no ich pohľad na život sa zlepšil.
Iba niektorých z nás takáto životná skúška zmení tak, že sa stanú pravdivejší voči sebe, úprimnejší voči iným, dokážu čeliť novým výzvam a namiesto zliepania črepov vytvoria niečo zmysluplné nové. Často v skúškach, ktoré nám Zámer sveta dáva, lepíme márne črepy dookola, nedokážeme využiť životnú šancu vytvoriť z nich niečo nové, zmysluplné a obohacujúce. Ako sa naštartujeme „od črepov k novému dielu“? Nuž len tak, že sami prestaneme byť „lepiči črepov“, t. j. uvedomíme si, že sa musíme meniť my sami, potrebujeme sa uzdraviť, rásť.
Ľudia schopní rastu po traume sú podľa Josepha tí, ktorí seba hodnotia realisticky, snažia sa o objektívny pohľad na veci, nie sú materialisticky založení, majú „zdravý rozum“ i zmysel pre humor, a sú schopní prežívať ozajstné, hlboké a zmysluplné vzťahy.
Mňa zaujalo…
Autor podotýka, že pri traume ide hlavne o prežitie človeka, až potom o jeho rast. To pokladám za veľkú pravdu. Pretože posilní nás len to, čo nás nezabije, aby som parafrázovala Nietscheho. A to nie je jednoduché – jedným zo znakov posttraumatickej stresovej poruchy je, že sa cítite „na hrane“. Hej, život je krásny, máte k nemu úctu, milujete ho, ale nemáte dôvod, aby…
A ešte ma zaujala pripomienka knihy od Kushnera Když se zlé věci stávajú dobrým lidem, že autor uvádza ako vníma u seba postraumatický rast po smrti syna, stal sa láskavejším, súcitnejším, atď. Ale všetko na svete by bez zaváhania vymenil za život svojho syna. Tak to je. Konečne niekto, kto mi naozaj rozumie.
A čo na to ja?
Uzdraviť sa a rásť? Znamená to uchovať si statočnosť, dôstojnosť, nesebeckosť. A ja dodávam, aj mať zmysluplný cieľ, len tak prestaneme byť lepičmi a staneme sa tvorcami. A hej, ten cieľ pravdaže veľa záleží od toho, ako definujeme svoj príbeh – akým smerom chceme svoj život meniť.
Nie, nie som teraz celkom úprimná, hovorím úprimne, časť tohto odseku som vymazala. Nebol určený pre vás.
Záverom…
Musí prísť nepriazeň osudu – zrnko piesku – aby ustrica vytvorila perlu. Nanáša naň trpezlivo vrstvu po vrstve, je vytrvalá.
Je na našej voľbe – chceme byť „lepiči črepov“, alebo „perlorodky“ – toto nikto nerozhodne za nás.
Elena Predná Hora, 18.9.2017
Celá debata | RSS tejto debaty