otvorene

Ach, to bolo vtedy, keď čas bežal k Vianociam, tomu času hojnosti, svetielok a darčekov. Svet sa všade okolo za nimi besne hnal, aby sa ilúziou radosti, veselosti  a pokoja zmysluplne naplnil. Topil sa v tónoch vianočnej piesne Tichá noc – hrali ju v mestskom rozhlase práve teraz hlasno, tak hlasno, že si bolo ťažké čokoľvek tiché predstaviť…

Vianoce zatiaľ ešte stále sedeli tíško a pokojne na lavičke v zapadnutom kúte miestneho parčíka.

Parčík bol domovom túlavého kocúra Mura. Usadil sa v diere starého duba pri múre, v tichu a závetrí prežíval už tretiu zimu. Pomohlo tomu, pravdaže, aj to, že sa o neho zaujímalo niekoľko ľudí. Zapáčila sa im jeho priateľskosť, už zdiaľky na nich pomňaukával, akoby im čosi rozprával. Ktosi mu dal meno Kecajko, a tak Mura volali nakoniec všetci – ten náš kocúr Kecajko… Nosili mu pri prechádzke parkom zvyšky jedla, a v lete si sem-tam chytil aj nejakú myš. Poznal dôverne všetky zákutia v okolí, no chýbal mu domov, kde by sa vyhrieval kdesi v teple pozornosti a bezpečí náručia. Moc po tom túžil.

Žlté veľké oči mu priateľsky zasvietili, keď zbadal Vianoce. Prikráčal k lavičke, kde sedeli, hlasno zapriadol. „Ach, Vianoce, ste také nádherné“ zaznelo v kocúrej reči dôverčivo. Vyskočil na lavičku a sadol si vedľa Vianoc. Vianoce Mura zobrali do náručia, ticho a šťastne sa v ňom schúlil. Priadol ostošesť, dlho, spokojne. Napokon zaspal. Vianoce sedeli s kocúrom v náručí, vietor víril snehové vločky, a rovnako vírili hlavou myšlienky Vianociam. Uvažovali nad dôverčivým kocúrom,  ktorý tak úpenlivo hľadal niekoho, kto by ho mal rád.

Ako to len zariadiť, s tým jeho domovom? Vianoce sa pousmiali – áno, to bude pre Mura – Kecajka ten správny darček. Kocúra zložili na lavičku, spal ďalej. Prudký pohyb rukou – a dážď zlatých hviezdičiek sa rozsýpal parčíkom. Na konci cestičky v parku sa zrazu objavila rodina. Otec, mama, dve dievčatká a stará mama. Kráčali všetci pomaly, stará mama si parčík zvedavo obzerala, akoby ho videla dnes po prvý raz. Pravdu povediac – aj ho veru po prvý raz videla. Len predvčerom pricestovala za synom z dediny, po smrti manžela tam už od leta žila sama.

„Pozri, starká, aká krásna fontánka tu je, v lete je v nej aj voda, keď zaprší“ štebotali starej mame dievčatá.

„Veď áno, pekná je, naozaj“ odpovedala im. „Ach, syn môj, ja si tu nezvyknem, nezvyknem veru, je to pre mňa cudzí svet, toto tu. Vy ste celé dni preč, v práci, v škole, čo ja tu sama mám robiť? Domov pôjdem“ pokračovala v začatom rozhovore so synom.

„Mama, nemôžeš tam sama byť, tu máme tiež dom, záhradku, všetko máš, čo ti treba, prosím, zostaň“ naliehal syn.

Medzičasom sa priblížili ku lavičke, na ktorej sedeli Vianoce. Dievčatá sa spôsobne pozdravili, aj dospelí s priateľským úsmevom zaželali „dobrý deň“.

„Jaj, aký krásny kocúrik, takéhoto prúžkatého som mala i ja, starý už bol, umrel pred mesiacom. Bola to moja radosť, taká moja spoločnosť, odkedy muž zomrel“ vzdychla si smutne stará mama. „Prosím, mohla by som ho pohladkať?“ opýtala sa nesmelo Vianoc, s očami upretými na kocúra.

Vianoce sa usmiali radostne, presne to potrebovali. „Poďte, prisadnite si“ kývli na starú mamu. Stará mama si sadla na lavičku, rukou jemne hladkala kocúra. Ten otvoril žlté oči a radostne vyskočil, vbehol jej na kolená. Zamraučal jej dôverčivo mačaciu pesničku „och, to je dobré, teplo, pokoj, s Tebou som rád“. Stará mama kocúra držala v náručí, priadol, oči mu žiarili.

„Moc milého kocúrika máte“ prihovorila sa Vianociam. „To ho nosíte do parku na prechádzky?“

„Mne nepatrí“ odpovedali Vianoce.

„To je predsa Muro – Kecajko, stará mama, on tu žije v parku, nemá domov“ informovali ju vnučky.

„Nemá domov? Ach, v tejto zime, ako to len môžu ľudia dopustiť, nechať ho takto mrznúť.“ Zosmutnela. „Ja by som si ho veru vzala domov.“

Vzdychla. Vstala. „No tak poďme,“ povedala. Pozdravili sa Vianociam, odchádzali cestičkou.

Zrazu jej neveste čosi napadlo. Zvrtla sa nazad, kocúr sa za nimi smutne díval. Pošepkala čosi mužovi, ten prikývol.

Potom povedala starej mame: „Mama, vezmime si toho kocúra k nám, máme doma miesta dosť. A ľudia, ktorí ho chodili kŕmiť do parku, môžu prísť pozrieť k nám, aspoň Vám čas prejde, známych tu získate.“

Vianoce luskli prstami a zrazu stála pri diere v starom dube, ktorá bývala Murovym domčekom, kovová tabuľka. Bol na nej nápis „Murko našiel domov – v treťom dome od pošty, v tom žltom. Všetci, ktorí ste ho kŕmievali, ste u nás srdečne vítaní, príďte ho pozrieť.“

Rodina užasnuto stála.  „Jaj, Bože,“ vzdychla stará mama prekvapene. „To ako ste to…“

„Murko – Kecajko, poď, moc sa na Teba tešíme, u nás Ti bude dobre“  radostne zvolali dievčatá. Kocúra zdvihli a dali do náručia starej mame. Kocúr začal priasť hlasno, oči sa mu rozžiarili. Pochopil, že dnes dostal od Vianoc nádherný darček, ten najkrajší.

A tak, cez plece starej mamy, žmurkol na Vianoce a zaznelo jeho mačacie „ďakujem, Vianoce, ďakujem, ďakujem, ďakujem…“

„Ďakujeme. A krásne Vianoce želáme“ odchádzala rodina radostne so svojim novým členom.

Vianoce sa tíško usmievali. Potom vstali z lavičky a pomaly vykročili.

Kam? K Vianociam, plným ligotavých svetielok? Hm, možno, k tomu času, ktorý v nás vyvoláva toľko nostalgie, spomienok, či túžob…

.

Elena  Blava, 8.12.2017