otvorene

Vianočné priania, aké magické slovo. Každý z nás ich v sebe nosíme, kadejaké viac či menej tajné sny. Prezradím vám niečo z tých mojich tajných vianočných prianí. Síce už potom nebudú tajné, ale stále budú moje…

O tom bude môj dnešný blog.

Čo si prajem k týmto Vianociam…

Chcete pravdu?

Zo všetkého najviac si želám, aby nikde, naozaj nikde na svete nezažili ľudia počas vianočných sviatkov teroristický útok. Aby nikto nezomrel rukou nejakého bezohľadného fanatického šialenca. Ja, veľký intuitívec, mám z toho obavu, skutočne mám z toho hodne zlý pocit.

Prajem si tiež, aby  – nuž, lyžiari ma nebudú mať v láske, čo už, prežijem – prajem si, aby sa roztopil sneh a bola jar. Teraz hneď, moc si to prajem. Aby už nebolo mrazivo chladno. Vysvetlím vám, že prečo? No tak dobre. Viete o tom, že túto zimu len v Bratislave už zamrzlo sedem bezdomovcov? Ja občas vidím takých tých ľudí bez domova, prechádzajú sa skoro ráno na zastávke, na chvíľu sa idú kamsi zohriať. Hej, aj dnes ráno – mám už dovolenku, lenže i dnes som ju trávila v práci, lebo bolo potrebné kadečo vybaviť, podpísať či napísať. Ja ich vidím, naozaj ich vidím. A je mi ľúto, že ich nevidíme všetci. A samozrejme i zvieratá sú na miske váh tohto môjho priania. Mrazivé počasie im rozhodne neprospieva, zakaždým si prajem, aby zima zmizla, keď vidím túlavú mačku. Žijeme niekedy v pohodlnom svete, zakrývame si oči pred utrpením iných. Míňame peniaze na hlúposti, ktoré slúžia len na oslepenie iných, či skôr nimi oslepujeme sami seba. Lebo pocit hodnoty ani sebaúctu nám nedodá drahé auto, ani postavenie, dokonca ani obdiv davov nie. Tú nám zvýši, len ak dokážeme robiť dobré skutky, úplne anonymne.

A čo si želám do tretice? Čakáte, že prezradím nejaké moje osobné, tajné prianie? Ja také vlastne nemám.  Nákupy „trendy“ oblečenia neboli nikdy mojou záľubou, pokladám za hlúpe kupovať ustavične hŕby šatstva a potom ich vyhadzovať, lebo už nie sú „in“. Mám vlastný štýl obliekania,  nakupujem  výhodne a spokojne v secondhandoch. Jediné, na nákup čoho ma nalákate, sú knihy. Nie sú veci, po ktorých by som teraz túžila, aby som ich dostala pod vianočný stromček, dokonca ani nijaká kniha nie. Jasné, že pod stromček nejaké knihy dostanem, no žiadnu konkrétnu si v tejto chvíli neprajem, mám ich teraz dosť neprečítaných. A nejaké zmeny v živote, po ktorých by som vianočne túžila? To, čo má byť, to sa stane, takže v tomto smere som zmúdrene pokorná a otvorená prichádzajúcemu. A samozrejme na malých veciach pracujem, skladám pomaly, veľmi pomaly veci k tým mojim dvom knihám, lebo pre mňa je dôležitejšia kvalita ako kvantita. Sú to veci, ktoré potrebujú dozrieť, byť premyslené. Ale ak mám nejaké tretie želanie skutočne dať, tak si úprimne prajem pokojné vianočné sviatky.

Neviem ako vyzerajú idylické sviatky v meste, každé Vianoce v živote som strávila na dedine, alebo potom u nás v horách. Nebo plné hviezd v temnej noci, ticho prerušené len z veľkej diaľky znejúcimi zvonmi. Kapustnica so sušenými slivkami. Radosť v očiach detí. A hlboký pokoj v srdci. To sú pre mňa Vianoce.

A samozrejme pieseň Vianoc…

Nemám rada koledy, pre mňa je symbolom Vianoc (popri Tichej noci, samozrejme) pesnička  Vianoce, ktorú spieval Peter Nagy. Poznáte? „V nebi niekto ráta…“ V časopise Plus 7 dní som dnes čítala článok Jura Čurného – prehľad slovenskej vianočnej tvorby. No nerozumiem, ako mohol zabudnúť na túto vianočnú pesničku, je prekrásna…

Prezradím vám niečo. Zajtra má moje stredné dieťa narodeniny. Spomínam si na tie Vianoce, keď sa dcéra narodila, strávili sme celé sviatky v nemocnici. Dieťa ožltlo, až som uvažovala, či ju namiesto Svetlanka nepremenujem na „žltačka“, šli sme domov konečne až na Silvestra. A keď si spomeniem na vianočnú pieseň, vynorí sa mi práve toto moje dieťa – ako štyri- či päťročná nahlas spieva „V nebi niekto ráta z lupienkov margariet…“  Pred Vianocami sme boli ja a dcéra v meste (neromanticky na akési očkovanie u detskej lekárky). Pri niekoľkohodinovom čakaní na autobus domov sme chodili ulicami v mikulášskych čiapkach (áno, aj ja mám takú vlastnoručne upletenú s veľkou bambrľou – a keby žil Maroško, pokojne by som ju nosila aj teraz, som bláznivý recesista) a spievali sme si spolu práve túto pesničku. Potom cestou domov v autobuse ju dieťa spustilo opäť, hlasno a príšerne falošne, šofér Jaro sa neskutočne smial  to bolo počas jazdy nebezpečné, tak som sa ju snažila odpútať. No koniec spomienky. Ale ešte niečo vám predsa prezradím – keď sneží, aj dnes sa mi vynára práve táto pieseň v mysli, tak.

A prezradím vám ešte niečo do tretice? Hm, hm, no dobre. Uvažujem teraz o tom, že zo všetkého najviac si byť úloha rodičom vyžaduje popri láske odvahu. Odvahu nechať svoje dieťa ísť vlastnou cestou, a podporovať ho na nej, nech je akákoľvek. Každé jedno z našich detí si nájde svoju vlastnú cestu, ak ho nebudeme ťahať tou našou. A moje deti tú svoju cestu majú, idú ňou, každá a jedna. Dokážu nezištne pomôcť, sú súcitné, tešia sa z maličkostí. A majú zmysel pre humor.

Záverom…

Psssssssssttt…

Počúvajte ten tichučký hlások, ktorý nôti  „…tak spievaj, spievaj, Vianoce, Vianoce, ticho sneží v nás, Vianoce, Vianoce, konečne sú zas…“ …

Krásny čas vianočnenia vám všetkým prajem. Dôverujte Životu…

Elena   Predná Hora, 21.12.2017

.