otvorene

Každý z nás hľadá niekoho blízkeho. Kritériá hľadania sú o nás samých. Aj spôsob hľadania, určite. Aj výsledok hľadania, nepochybne.

Až keď sme prekonali prvý míľnik a našli sme seba, začíname skutočne vidieť aj iných ľudí. Začínajú  byť pre nás naozaj dôležití a „vidíme ich“.

No tak o tom všetkom teraz pouvažujme…

Kým „nevidíme“…

Snažíme sa vtedy hrať na to, čo nie sme – a to zďaleka nejde len o toľko sposmeškované selfie – len aby sme zapôsobili na iných. Štylizovanie a prikrášľovanie pokladám za nešťastný nápad – chceme sa azda pred niekým pretvarovať po celý život? Ak sa niekomu nepáčime takí, akí sme naozaj, riešením je nie sa štylizovať, ale hľadať niekoho, kto nás bude mať rád presne takých, akí sme – a budeme môcť s ním byť sami sebou. Túto hru som ja nikdy nehrala – ak by ma mal chlap rád len s nalakovanými nechtami a dokonale nastajlovanú, na čo by mi bol? To je jedna z mojich osobných hraníc – otázka prijatia a nezameniteľnosti.

Keď sme sa sami prijali, uvedomujeme si kedy „nie sme videní“ – kedy je vzťah iba „mačacie zlato“  –  z čoho treba utekať, aj do čoho určite nejsť. Už nedokážeme žiť bez úcty a dôvery, čo v nezrelých vzťahoch býva bežné, partneri sa tým nivočia vzájomne po celé roky dávaním stále ďalších „šancí“. Ak sa objavilo ponižovanie, urážky, klamstvá, stratila sa úcta aj dôvera, a pokračovanie takého „vzťahu“ je pre nás už len stratou času a utrpením. Ak sa nedokážeme pustiť ubližujúcich vzťahov, vôbec nejde o pravú lásku, len nemáme dostatok sebaúcty, a potrebujeme sami seba zraňovať rolou obete. Práve naša schopnosť „pustiť sa naozaj“ – definitívne odísť z problémového vzťahu – je znamením, že sme to pochopili, a posilnili úctu k sebe samému natoľko, že už dokážeme nadviazať zrelší vzťah s niekým iným.

Ak partnerstvo nestaviame od začiatku a celoživotne na obojstrannej úcte a dôveryhodnosti, možnosti veriť, nebudujeme zmysluplný vzťah, a treba sa radšej vrátiť z kratšej cesty. Pomáha v takej situácii uvedomiť si, komu chcem dať ďalšiu životnú šancu – tomu, kto sa ku mne zachoval nečestne, alebo sebe samému?

Zmysluplne žiť vo vzťahu znamená žiť s „ozajstným“. Iba „ozajstný“ partner nás prijíma takých, akí sme. A s takým človekom preto môžeme realizovať veľké veci – životné poslanie, a nie riešiť dookola problémy, spôsobené nezrelým, nečestným či voči nám bezohľadným konaním. Tie problémy už vo vzťahu s pravým partnerom neexistujú, lebo obaja vzájomný vzťah budujú, preto takéto páry svoju energiu môžu sústrediť na veľké veci. Práve charakteristiku „sila páru“ nájdete v každom opise pravých spriaznených duší – spoločné budovanie niečoho zmysluplného, životného poslania prínosného aj pre celok, väčšieho ako dokáže budovať každý jeden z nich samostatne.

Koho hľadáme?

Keby sme si uvedomili hneď na prahu dospelosti akého partnera naozaj potrebujeme nájsť, aby sme prežili šťastný a zmysluplný život – a potom by sme sa aj držali svojho poznania tým, že neznížime iluzívne latku v štýle „veď on sa určite kvôli mne zmení“, alebo čo ešte horšie „ja ho zmením“ – tak by sme sami seba ušetrili mnohých sklamaní a bolestných životných skúseností. Obvykle však až keď nájdeme seba naplno pochopíme, akého partnera by sme mali naozaj hľadať.

Kým sme nezrelí, hľadáme rovnakosť. S pravým partnerom rozhodne nie sme ako dva poháriky, ale ako „talířek a hrníček“ (spomínate si na Saxanu?), prináša podobnosť, no aj komplementaritu, nás doplňujúcu odlišnosť – aby sme sa mohli vzájomne inšpirovať a stále rásť. Až dostatočne zrelí ju však dokážeme zniesť, aj oceniť. Práve podľa vzájomnej komplementarity pravého partnera aj môžeme rozpoznať, osud nám ho vždy postaví polaritne.

Ak už hovoríme o hľadaní, aký je ten správny spôsob hľadania?

Naozaj ma pobavil nedávno článok v jednom nemenovanom časopise, v ktorom istá nemenovaná herečka hovorila ako „dnes treba chlapov loviť“ – taká predstava mi pripadá naozaj smiešna. Lovenie chlapov je podľa mňa nezmyselná stratégia, akurát žena potom vykladá „ako stretla doteraz hŕbu darebákov, ktorí ju vo vzťahoch sklamali“ (túto myšlienku ďalej nerozviniem, určite by bola žalovateľná). Myslím si, že každý z nás kdesi vo svete má toho „pravého“ partnera. Isto to bude tým, že som včera večer (teda vlastne už predvčerom, blog som písala včera ráno, dnes ho len dokončujem) videla prekrásny film Láska na veky, takže som tým dnes ešte stále riadne romanticky oviata. Málokedy pozerám filmy, no tento som pozrela oba diely naraz. Ten film jasne ukazuje, že pravý partner svoju partnerku vyhľadá, prekoná všetky prekážky, preto ženy, nedajte na rady z časopisov, nikoho nelovte, ten pravý príde za vami sám.

Nikdy som chlapov loviť nepotrebovala, ani by som to nerobila. Mne sa vždy páčili len chlapi, ktorí si ma dokážu postupne získavať. Jednak som nemoderná, uprednostňujem tradičné hodnoty, a jednak som demisexuál – vôbec preto nerozumiem dnešným vzťahom, kedy ľudia rýchlo nadväzujú sexuálne známosti a striedajú bez zábran partnerov. Niektoré ženy v mladosti čakajú princa na bielom koni, ja som túžila stretnúť iba muža, ktorý by miloval prírodu, záhradkárčenie, a mal vzťah ku duchovnu (až oveľa neskôr poznanie životného poslania mi ujasnilo i hlboký zmysel toho, prečo práve taká potreba). Úpadok záujmu o les, záhradkárčenie, i úplne jasnú predstavu, kam patria účastníci a kam lektori rozličných duchovne orientovaných školení, mi vysvetlil manžel po čase jednoducho – „na niečo som ťa nabaliť musel“…

Záverom…

No dobre, nebudem unikať do irónie, to určite nie je len tým predvčerajším filmom (i keď ma silne oslovil), je to moje hlboké presvedčenie, že každý z nás má kdesi vo svete takú jedinečnú spriaznenú dušu. A že skôr alebo neskôr ju určite stretne, pretože sa spolu chcú znovu nájsť…

A kebyže niekto z vás ten film Láska na veky (Des jours et des nuits, 2005) má a podelí sa, nahodí link na uložto alebo tak – ach, to by bol taký dobrý skutok…

Prosím, prosím, ak máte, podeľte sa…

Elena   Predná Hora, 24.1.2018