Poviem vám teraz na konkrétnom príklade, ako možno podľa mňa v praxi jednoducho a rýchlo zistiť kvalitu školy.
A že za čo ďakujem takto verejne rektorom VŠ? Aj to, ako som včera sľúbila, vám dnes v mojom blogu prezradím.
Dokázali využiť potenciál problému…
Ako som spomenula nedávno, oslovila som v decembri 2017 listom rektorov všetkých slovenských vysokých škôl, ktoré nejakým spôsobom vzdelávajú zdravotníkov. Takmer ihneď sa mi ozvali z ružomberskej Katolíckej univerzity, tú skúsenosť som zhrnula aj v blogu Povedané 10.
http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2017/12/20/povedane-10-keby-som-si-vyberala-vysoku-skolu/
Dokázali využiť potenciál problému účinne a efektívne.
Odvtedy sa mi ozvali aj ďalší rektori. Som preto presvedčená, že niektoré naše vysoké školy dokážu byť pružné, dokážu rásť a vzdelávať študentov kvalitne. Lebo to, čo naozaj učiteľ môže dať žiakom či študentom najviac, je schopnosť vedieť rásť, robiť veci srdcom, a byť dobrým, ľudsky múdrym človekom.
To, že takúto kvalitu škôl a učiteľov nedokážeme merať v monitoroch, je problém nášho merania, nie problém vysokých škôl.
Páni rektori, ďakujem…
Ďakujem takto verejne tým z vás, ktorí ste mi odpovedali na môj list.
Som úprimne rada, že aspoň niektoré vysoké školy pre zdravotníkov zaradia do ich prípravy oblasť medicínskeho práva. A v rámci toho aj budú riešiť aj prístup zdravotníka ku pacientovi ako obeti svojho pochybenia. Naozaj si myslím, že to bude prínosom pre zdravotníkov, pre ich pacientov, aj pre spoločnosť.
Lebo je dôležité o problémoch praxe hovoriť. Chyby sa môžu stať v každej ľudskej činnosti. I v zdravotníctve. Ibaže človek sa ku všetkým svojim činom musí vedieť postaviť zodpovedne. Zdravotník musí vedieť prijať zodpovednosť za svoju chybu, a snažiť sa čestne minimalizovať dopady svojho konania na tých, ktorých svojim konaním poškodil.
Pretože zabiť niekomu dieťa nie je ako presoliť polievku. Presolenú polievku možno vyhodiť, spraviť novú, a o týždeň si to už nepamätáme. Smrť dieťaťa v dôsledku chyby lekára je však závažná, ťažká a bolestná celoživotná ujma, ktorú rodine dieťaťa lekár svojim pochybením spôsobil.
Rozumiem argumentom niektorých rektorov, že správanie lekárov v praxi nie je len o kvalite výučby, ktorú dostali na ich vysokej škole. Iste, je to pravda, práve preto majú zdravotníci stavovské komory, ktoré by nad etikou ich postupu v praxi mali bdieť.
Je však namieste otázka, či je na Slovensku skutočne takou inštitúciou Komora lekárov, keď napriek môjmu písomnému upozorneniu, aj napriek medializovaniu mnohých prípadov pochybení lekárov, doteraz verejne nezaujala sebakritický a aktívny prístup k problematike pochybení lekárov a správania sa ich členov v rámci toho. Prečo Komora lekárov nekoná korektne v prospech obetí, aby svojich členov viedli v prípade pochybenia ku ospravedlneniu sa a čestnému postoju pri vlastnej chybe? Skutočne ma zaujíma, čo za tie roky od smrti môjho dieťaťa spravili v prospech zvýšenia etiky v profesii v prípade chyby lekára. Kde je tá vysoká morálka a etika tejto profesie? Hlavne že za svoje platy a príjmy vykrikujú ustavične.
Rozumiem tomu tak, že sami majú teraz úplne iné problémy
Len je potom namieste otázka, či naozaj slovenské zdravotníctvo nemá mať nejaké stavovskú lekársku komoru, ktorá by naozaj fungovala, a riešila by namiesto rozkrádania svojej kasy aj závažné problémy praxe???!!
Pán minister zdravotníctva, možno by ste mali v tejto oblasti viac aktivizovať spoluprácu so SLÚŠ a jej prezidentom MUDr. Jancom, keďže Komora lekárov zjavne s verejnosťou aktívne a účinne o probléme nekomunikuje. Pritom obetí pochybení lekárov pribúda, nekorektný prístup voči nim znižuje beztak už narušenú dôveru ľudí voči zdravotníkom. Bez dôvery sa nedá liečiť ani a viazne bez nej aj spolupráca pacientov s lekármi – a lekári potrebujú pacientov rovnako ako pacienti lekárov. Je to problém, ktorý je potrebné otvorene komunikovať, aj účinne riešiť.
Otvorená a verejná diskusia o zdravotníctve je v tejto spoločnosti potrebná aj vo viacerých oblastiach. Napríklad treba hovoriť o vekovej hranici, za ktorou v náročnej profesii lekára by zamestnanec mal absolvovať povinné prehliadky o spôsobilosti každoročne – ide predsa aj o bezpečie pacientov.
Prečo mlčíme?
Každý rok nám zomierajú ľudia na zdravotné problémy, ktoré sú v civilizovanom svete liečiteľné – hovoria o tom štatistiky EÚ. Sú to ľudia, ktorí mali a mohli žiť, no zomierajú. A nie je ich málo – na stotisíc obyvateľov ide o 168 žien a 336 mužov ročne. Na celkový počet obyvateľov u nás ide ročne až o takmer 11 tisíc ľudí, ktorí by mohli ešte dnes žiť, keby dostali potrebnú zdravotnú starostlivosť.
httpskruté číska…ec.europa.eu/health/sites/health/files/state/docs/chp_sk_slovak.pdf
Kladiem si v tejto súvislosti mnoho otázok. Presnejšie nie sebe, ale tejto spoločnosti.
Lebo i moje dieťa – môjho jediného syna – zabila závažná nezodpovednosť lekárky. Napriek už cestou do nemocnice telefonátu RZP o potrebe ARO pre moje dieťa, Maroška nedala na ARO, nekonzultovala jeho stav s vyšším pracoviskom a nechala môjho syna v prítomnosti manžela po celú noc bolestne umierať v revúckej nemocnici na detskom oddelení.
Som silná – ale nehovorte mi ako matke, že smrť môjho syna bola „len chyba lekárky“, lebo moje dieťa je mŕtve. Podmienečný trest a zákaz činnosti lekárke v jej veku nepokladám za trest, ktorý by na ňu mal akýkoľvek dopad. Vnímam zo strany spoločnosti ako nespravodlivosť voči obetiam lekárskych pochybení, že doteraz žiadny lekár nebol ani pri preukázane závažnom pochybení s následkom smrti dieťaťa odsúdený nepodmienečne.
Ja sa snažím správať čestne, aj napriek nečestnému konaniu páchateľky – lekárky, právoplatne odsúdenej na úrovni Najvyššieho súdu, aj vinnej nemocnice, a snažím sa spolupracovať na zmene prístupu spoločnosti v prospech tých ďalších obetí lekárov. Vete, nie je ľahké čeliť hromade špinavostí ich argumentov v štýle, že veď ešte máme tri dcéry, alebo že beztak sme boli traumatizovaní i životom so synom, ktorý bol postihnutý. Keďže postihnutie u syna súviselo s pôrodnou traumou, moju výzvu čelným predstaviteľom tohto štátu som detailne popísala v blogu Môj syn mi chýba, bol to najdôležitejší človek môjho života – a po celý ten čas od jeho smrti nebojujem so svojou slabosťou, ale so svojou silou. Ak dôverne spoznáte silnú stratu, potom presne viete, ako možno niekoho skutočne zraniť. Poznám zúfalú bolestnosť signálnych dní – výročí a sviatkov.
Žiadam túto spoločnosť o spravodlivosť pre obete pochybení lekárov.
Je dôležité, aby spoločnosť konečne podporila aj obete – a nielen páchateľov. Aby im – namiesto dlhodobého retraumatizovania a systémového týrania – účinne pomohol tento štát usporiadať život znovu. Dlhodobým vlečením sa riešenia veci, vyšetrovania a následného súdneho sporu, s nedostatočným trestom a nedostatočným odškodnením ubližuje táto spoločnosť obetiam pochybení lekárov po druhý raz.
Celý rad otázok sa mi preto vynára vo vzťahu ku slovenskej spoločnosti…
- Je v poriadku, aby na Slovensku obete pochybení lekárov trpeli namiesto páchateľov samotných, a aby spoločnosť hájila len práva páchateľov?
- Kedy už konečne táto spoločnosť spraví primerané opatrenia v prospech obetí lekárskych pochybení, aby ich práva boli v trestnom i súdnom konaní aspoň rovnocenné právam páchateľov?
- Prečo nás v tom nechávate samých? My chceme len spravodlivosť. Sme súčasťou tejto spoločnosti, rovnako ako zdravotníci. Tak prečo ich chránite – a nám pomoc spoločnosť primerane neposkytuje?
Záverom…
Odpovedzte si sami na otázku, čo by ste spravili, ak by nejaký lekár zavinil neskutočne bolestnú smrť vášho vlastného dieťaťa? A namiesto páchateľa by ste museli práve vy niesť dôsledky jeho činu vo svojom živote, a namiesto podpory spoločnosti dlhodobo v trestnom a následnom súdnom konaní znášať bezcharakterné vykrúcanie zo strany vinníkov – lekárky, nemocnice, aj chýbajúcu podporu spoločnosti? Ako by ste sa cítili?
Elena Predná Hora, 26.1.2018
Celá debata | RSS tejto debaty