otvorene

O vďačnosti – a ešte viac o nevďačnosti – sa toho popísalo. Dnes o tejto téme dám pár slov aj ja.  Že prečo?  Lebo vďačnosť je obrovská sila života.

Vďačnosť a nevďačnosť…

Vďačnosť má vo svojej najpovrchnejšej podobe kulturálny náter – patrí sa vedieť poďakovať za láskavosť, oceniť pomoc. Má však aj hlboký filozofický podtext –  komu a za čo máme byť vďační?  Často sa stretávame s vnímaním „nevďačnosti“ – vyčítame, že si iní ľudia necenia, čo sme pre nich spravili – čo obvykle v našich predstavách znamená, že by mali z vďačnosti konať tak, ako si my prajeme. Potom  je ale namieste pýtať sa sám seba, či sme iným pomáhali naozaj nezištne.

Je vďačnosť záležitosťou vzťahov medzi ľuďmi, alebo je vlastnosťou jednotlivca?

Môžeme sa správať voči niekomu vďačne, a voči iným nie? Alebo je vďačnosť niečo, čo nás sprevádza ako tieň, podobne ako čestnosť – buď ju máme, alebo nie? Je zrejmé, že vďačnosť nevzniká len v medziľudských vzťahoch, že je to naša vlastná osobnostná charakteristika, vlastnosť – a nie je vrodená. Učíme sa jej v priebehu života, hoci neplatí priama úmera, že čím sme starší, tým sme vďačnejší. Ale nejaká úmera tu je – naša schopnosť byť vďačným aj prežívaná vďačnosť rastie priamo úmerne nášmu životnému zmúdrievaniu.

———————————

Máme byť vďační len iným ľuďom?

Komu všetkému? Rodičom, učiteľom, aj každému, koho stretneme…

Sami posúvame hranice svojej vďačnosti tak, ako sme im schopní porozumieť, ako sme ich schopní vidieť, cítiť vo svojom srdci. Podľa mňa, ak začneme chápať podstatu vďačnosti, potom sa stane súčasťou nášho vnímania už natrvalo.

A rozšírime hranice svojej vďačnosti – takže nielen komu všetkému, ale aj čomu všetkému. Životu, Osudu, Bohu – nazvite si to ako chcete. Za svoje životné príležitosti, aj za tvrdé lekcie, za zázračné malé okamihy dňa – ak ich dokážeme zachytávať v zhone moderného sveta, do ktorého sa často nechávame zatiahnuť.

Za všetko… Za to, čo dokážeme vidieť ako príležitosť, čo dokážeme oceniť ako prínos, čo dokážeme zachytiť ako zázračný okamih svojho života. Môžu to byť aj zdanlivo obyčajné a všedné veci  –  oblaky na oblohe, vychádzajúce slnko, kvapky dažďa, či našim domovom sa šíriaca vôňa chleba vo vajíčku. Maličkosti, pretože vďačnosť postupuje od veľkých vecí k malým, a najviac ďakovať môžeme nie za úžasné príležitosti kariéry, veľké udalosti, ale za každodennú všednosť.

Za čo je najťažšie byť vďačným…

Možno dokážeme byť vďační aj za – ako hovorí Osho – za schopnosť ísť s vetrom a jasne cítiť, ktorá cesta je živá.

Odlíšiť živú a neživú cestu? Živou cestou ideme s vetrom – a vy už predsa viete, čo je vietor, ak čítate moje blogy. Práve tým tú pravú cestu pre seba, tú živú – dokážeme rozlíšiť od nepravých ciest.

Živou cestou nikdy nemôžeme ísť, kým sa držíme neživej. Býva to niekedy ťažké, pustiť sa naozaj. Ak sa nepustíme ihneď, škodíme sami sebe. Nariekame potom nad krutosťou života, bolestnosťou  lásky a podobne – hoci opätovnú bolesť a trápenie si vyvolávame jatrením rany dookola len my sami. Dookola poskakujeme na moste, ktorý by sme mali spáliť – beztak dosiahneme len to, že nás život capne po ruke silnejšie, aby sme sa konečne pustili. V horšom prípade nám to vráti dočasne do života, aby nám konečne došlo, že odchod je skutočne pre naše dobro. Na opustenie toho, čo má z nášho života odísť, nie je potrebná väčšia sila, ale naša väčšia zrelosť – ak sme odkráčali naozaj, ďakujeme za tú zmenu ako za svoju životnú šancu.

Prečo ísť živou cestou?

Len živou cestou ozajstnieme. Nie je to často cesta, ktorou chce ísť naše Ego, preto sa tak driapeme do minulosti. Strach zo zmeny a budúcnosti nie je tým hlavným dôvodom, ani úžasnosť a nenahraditeľnosť minulosti (ak si priznáme pravdu, taká úžasná nebola). V skutočnosti je tam naša nedôvera k Bohu a nepochopenie, že pre mňa chce len to najlepšie. Tak prečo mu v tom zámere prekážam? Je za tým moja snaha trpieť, trestať sa za niečo, byť obeťou.

Len živou cestou ideme s prúdom života, nie proti nemu. A nie je pravda, že určite k nám raz príde, čo má prísť – ak sa držíme zubami-nechtami neživej cesty, potom nás síce život prefackáva, trpíme, ale neposúva nás dopredu.

Ďakujem…

Nedám siahodlhú bilanciu, ani netreba. V temne rána, ktorým o chvíľu vykročím k busu, myslím na to, za čo ďakujem v tejto chvíli.

Príležitosti k nám prichádzajú – aj ja jednu takú významnú koincidenciu práve riešim. Pôjdem v piatok do Prahy, alebo nie? Alebo sa nakoniec vyberiem inam? Tak či onak, znamená to pre mňa návrat aj k mojej nočnej práci, noci tvrdej práce, potrebujem získať peniaze. Ale veľké veci si od nás vždy vyžadujú niečo obetovať, vynaložiť úsilie. Uvidíme, ako to osud posunie…

Som vďačná za to, že môžem  vnímať živú cestu – a  s dôverou sa nechávam Zámeru sveta ňou viesť. Bude, ako má byť…

Záverom…

Až keď začneme byť naozaj vďační, začneme naozaj žiť.

Elena   Predná Hora, 29.1.2018