Založ si blog

Rozprávky pre Teba 9. – Piata Agátkina rozprávka. . .

 

Dievčatko kráčalo parkom dnes pomaly. Váhavo sa približovalo k známej lavičke. Sadlo si, ukradomky pozrelo na zápisník v koreňoch stromu. Bol tam.

Agátka sedela napäto, ruky spustené na lavičke. Má či nemá preň ísť? Šla. Nazrela nedočkavo dnu. Ako inak – príbeh pokračoval…

 

To kocúr pribehol a obtieral sa jej o plece a tvár, aby ju prebral. 

„Ach, kocúrisko jeden, vystrašil si ma podaromnici. Veď hej, treba nám húb nazbierať na polievku a domov sa vybrať“ vzdychla si rozospato. Chvíľu ešte ležala, dívala sa na oblohu s plávajúcimi oblakmi. Plávajú vysoko a vidia celý kraj z výšky, letia do diaľky a prejdú obrovský kus sveta.

„Aké to len je, aké by to bolo, sedieť tak na oblaku a dívať sa doširoka – doďaleka,  spoznať cudzie kraje…“ vzdychla si túžobne. No vzápätí sa spamätala, sama seba vyhrešila. „Á, také ledačiny mi dnes po rozume chodia, húb musím ísť nazbierať a domov vykročiť, nie o oblakoch snívať.“

Podišla k potoku, voda v ňom žblnkotala, veselo po kameňoch poskakovala. Baba Jaga z nej do dlaní nabrala, tvár si poobtierala mokrými rukami, aby sa z driemot prebrala  a  napila sa chladnej vody. 

„Čerstvá, dobrá, poď“ zavolala na kocúra. Pribehol, napil sa tiež, potom vedno vykročili húb nazbierať.

Na lúke za potokom bolo kadejakých húb neúrekom. Popod stromy rástli kopy dubákov, kozákov i zlatistých kuriatok, doďaleka svietili červené hlávky kremenáčov, aj vysokých bielych bedlí. Baba Jaga na lopúchový list navrch do košíka zopár z nich dala.  „Tak, a hajde domov“ povedala kocúrovi spokojne. Cesta lesom, niekedy taká nekonečne dlhá, im rýchlo ubehla. Baba Jaga sa prichytila, že si pohmkáva tichú melódiu. Začudovala sa, ona si predsa nikdy nespievala.

„Hm, hm, hm, hmhm hmhm, hm, hm, hm, hmhm, hmhm…“  zanôtila tenkým hlasom melódiu. Čo to len bolo za pesničku? Nevedela si vybaviť slová, no pripadala jej dôverne známa, objavila sa z hĺbky jej pamäte.  „Hm, hm, hm, hmhm hmhm, hm, hm, hm, hmhm, hmhm…“

Nevedno ako vynorila sa Babe Jage pred očami jej mama, držala ju v náručí a spievala túto pieseň. Slová jej unikali, no melódiu spoznala jednoznačne. Mamino objatie, také bezpečné a láskavé, spomienky naň sa jej miešali s obrazom lúky posiatej kvetmi. Pohmkávajúc si melódiu došla na koniec lesného chodníka, odkiaľ sa tiahla lúka k domovu.

Domček na kuracej nôžke si od radosti poskočil. K zemi sa sklonil, baba Jaga s kocúrom dnu vošli.

„Bylinky sa nesmú zapariť, musím ich dať sušiť. Ľudia neustále chorejú, aj lesná zver“ prikývla hlavou „a kto, ak nie ja,  im liek pripraví?“

Bylinky do tieňa ku chalúpke na kuracej nôžke sušiť poskladala.  V peci rozkúrila, polievku z húb variť dala. A potom zostala chvíľu sedieť na prahu dverí, zamyslene sledujúc slnečné lúče, tancujúce po izbe. V nich vidno bolo zrnká prachu víriace vzduchom, aj škvrnu na dlážke, kde baba Jaga ráno vodu vyliala. Škvrna už síce vyschla, no fľak svetlejší ostal, presvitala ním pôvodná dlážka.

Baba Jaga naň pozerala, viečka jej padali. Zrazu sa jej zazdalo, že dlážka je celá biela a chalúpka čistá, vybielená… Na podokenici rozkvitnutý muškát a na prípecku namiesto slamy teplá perina.

Strhla sa neveriacky. Nie, kdeže, izba bola ako vždy, steny sivé od nasadaného prachu, dlážka zájdená od špiny, pavučina v kúte, na prípecku slama, podokenica prázdna. Baba Jaga privrela oči, tá druhá izba sa jej opäť vynorila pred vnútorným zrakom. Všetko čisté, bielučké. Znovu otvorila oči a nič. Až ju striaslo. Teraz sa naozaj prebrala. Podišla ku vyblednutej škvrne na dlážke.

„Juj, naozaj dakedy taká biela bola?“ zašomrala. „Nepamätám si to. A čo ty, kocúrisko, myslíš že táto dlážka bola naozaj svetlá?“

Kocúr sa zatváril vyhýbavo, nepamätal si to ani on.

„Hm,“ povedala baba Jaga, uvažujúc „treba to skúsiť. Namojveru, zaujíma ma, či naozaj biela bola. Čím by som to vydrhla?“

Vzala z kúta handru, naberačkou naliala na dlážku vody a pustila sa ju drhnúť na jednom mieste. Po chvíli zostala s údivom nehybne pozerať. Na mieste, kde predtým bol vyblednutý fľak, svietila teraz  drevená dlážka. Baba Jaga odstúpila trochu, kochala  sa tou belosťou. Lenže pri prudkom pohybe spadla pavučina, vynímala sa na čistučkom kúsku dlážky ako nemá výčitka.

„No toto, kto by to bol povedal, taká bielučká dlážka, ako v rozprávke“ spokojne si zahundrala baba Jaga. „Vydrhnem ju celú, namojveru, vydrhnem ju. Budem tu mať ako na zámku.“

Pokývala hlavou so spokojným úsmevom. Zrak jej padol na pavučinu. „Hm,“ povedala nespokojne, „toto ale nie, toto naozaj nie. Musí to preč všetko.“

 Prechádzala zrakom skúmavo prachom zájdené steny, police s vrstvou prachu, pavučinu v kúte… Vzala metlu a neľútostne pavučinu jediným pohybom strhla.  

„Už dávno som to mala spraviť, veru“ nespokojne mľaskla jazykom. „No, spravím to dnes, hneď teraz. Najvyšší čas, aby som začala žiť podľa svojich predstáv, veď už mám 156 rokov.“

Potriasla vlasmi, ruky si obtrela o zaplátanú sukňu. „Začneme po poriadku, najprv steny, potom police a nakoniec dlážka.“

Otvorila dvere domčeka na kuracej nôžke, slnečné lúče opäť nedočkavo nazreli do chalúpky.  Zmeraveli na bielom kúsku dlážky, naozaj tu patrí? Vidia dobre? Intenzívnym svetlom zaliata dlážka bielou farbou až svietila.

Baba Jaga privrela oči a hneď sa jej v predstavách tú najbelšiu farbu na steny vykúzliť podarilo. A ešte aj belasú farbu na prípecok a na podokenicu dva rozkvitnuté muškáty. Tie síce obidva červené chcela a v jej predstavách bol len ružový a biely, ale veď to je nakoniec jedno, zašomrala si baba Jaga.

No najprv by musela všetok prach vymiesť, starú farbu zo stien odškrabať i  steny nabielo dvakrát pretrieť.  A ešte predtým taniere, hrnce, poháre s bylinkami, police, stoličky i stôl von chalúpky povynášať, pec vyčistiť, z komína desaťročia nasadanú sadzu povymetať. Nakoniec slamu z prípecku do pece natisnúť, uvarila by si na nej podvečer hubovej polievky.

„Hm, ešte dajaký obrázok na stenu by to chcelo. A tú perinu na prípecok. No nič, perinu hádam vyčarujem“ pretrela si tvár rukou. Otočila sa ku kocúrovi, ktorý sa na prahu rozvalil. „Vydrž ešte chvíľu,  polievka sa čochvíľa dovarí, kocúrisko, aj laby si oblížeš.“

Oči opäť zatvorila. V izbe pribudla teplá perina s vankúšom na prípecku. Aj obrázok na stenu. Aj almara do kúta, aj skriňa. A – baba Jaga až dych zatajila, pribudol aj pásikavý koberec na dlážku. No utešené dačo. Jednoducho krása nevídaná.

A pri peci papuče nové, teplé, červené s bielou kožušinkou. Ejha. Do domčeka chcela vkročiť, no zarazila sa a pred prahom rohožku vyčarila, lavičku, k nej, tam si sadla a do papúč sa prezuť chcela. Natiahla sa po nich, no ruky špinavé s dlhými nechtami uvidela a ruky rýchlo stiahla.  Preukrutne sa preľakla, tie ruky, tie nechty. A tak vo svojich predstavách šla ešte ďalej. Kaďu  si vyčarovala, vodu z potoka nanosila, pec rozkúrila, a kým sa polievka na sporáku varila, vodu zohriala a vykúpala sa v nej, voňavej, teplučkej, jáááááj…  Aj kocúra vydrhla, prskal zlostne i začudovane, pod pecou sa teraz sušil. Baba Jaga si aj nechty obstrihala, vlasy stiahla šatkou a do prania sa pustila. Do korýtka pre domčekom oblečenie namočila, voda hneď otmavla. Trikrát ju vymeniť musela, kým všetko vyprala a na šnúru vyvesila. No a div sa svete, kožušinová vesta, tá tmavosivá, teraz bielou farbou svietila doďaleka. 

Tak, hotovo. Baba Jaga sa spokojne rozhliadala okolo seba. Ako v rozprávke, jednoducho utešené. Steny i dlážka chalúpky bielobou žiarili,  aj police vydrhnuté dobiela, drevo voňalo. A ten pásikavý koberec, radosť mala z neho nevídanú.                

„Juj“ radostne si vzdychla baba Jaga a otvorila natešene oči. Sedela na prahu chalúpky a k horizontu sa skláňajúce slnko jej lúčmi jemne hladkalo tvár. Vánok privieval všakovaké vône kvetov, donášal tiché štebotanie vtákov z kraja lesa. Baby Jagy sa zmocnil pokoj a radostné očakávanie, aké už dávno nezažila. 

 „Presne takýto koberec som túžila mať“ zvýskla nahlas. Presne takýto koberec sme mali v kuchyni doma, keď som bola malá, napadlo jej nečakane. Na okne tiež bola záclonka a muškáty, pod kuchynským oknom rástli bylinky a slnečnice, veľké žlté slnečnice. Áno, áno, chcem tu mať slnečnice, aj bylinky pri domčeku.

Polievka sa práve dovarila. Baba Jaga kocúrovi nabrala do misky doplna, sebe na tanier naložila. Lyžicou miešala, aj fúkala horúcu polievku, aby rýchlejšie chladla. Pomaly z nej uchlipkávajúc uvažovala, ako to zajtra všetko spraví, vymaľuje a vyriadi. Vyriadi a vymaľuje, všetko bude žiariť. A ten koberec pásikavý tu bude, aj teplá perina…  Domček z kuracej nôžky na zem usadí. A nasadí slnečnice ku lavičke na priedomí, áno. „Veru, vysadím“ vzdychla si spokojne, tie slnečnice už jednoducho videla rásť pri domčeku.

„Ach, veru, úžasný deň to dnes bol“ povedala zamyslene kocúrovi, ktorý zdvihol hlavu od misky a zažmurkal chápavo sírovo žltými očami. „Taký obyčajný  deň, a predsa naň budem spomínať po celý život.“

 

Elena    Predná Hora, 14.4.2018

 

Pravdu na stôl 11. – Nedos. . . e náš život znovu. . .

27.03.2024

Na rovinu – niektorí ste svojim sprostým a nepremysleným hlasovaním ovesili na náš krk bývalú vládu. Obrala nás o čo mohla, zadlžila aj budúce generácie, naše deti a vnukov. Narobila tu kopec špinavostí – počnúc opakovaným núteným testovaním národa pod existenčným nátlakom, cez nútené vakcinovanie sa mnohých podmienené finančným vydieraním, až po [...]

Pravdu na stôl 10. – Urobme si s voľbami poriadok. . .

26.03.2024

Voliť má každý volič raz – ak niekto volí opakovane, ide podľa mňa o zámerne podvodné konanie. Nie, nie je to sci-fi – zjavne takto niektorí občania u nás volebne konajú, potvrdzuje to aj článok v linku [...]

Pravdu na stôl 9. – No konečne niekto pravdu povedal. . .

26.03.2024

Tie davy ľudí, ktorí sa cítia ako nebinárni, lustre, psíky, oni a ono a ktovieako ešte – odkiaľ sa tu len nabrali? Túto otázku som si kládla opakovane, lebo veď homosexuálne orientovaní ľudia žili i v minulosti medzi nami, ale ľudia cítiaci sa ako oni, či ono, či ako luster – to mi pripadalo ako nóvum. Vyvíja sa nejako pohlavná identita v čase a mení sa? [...]

minister jozef bires, Jozef Bíreš

Prekvapujúci krok Takáča. Odvolal šéfa veterinárnej správy Bíreša

28.03.2024 19:50

Verím, že organizáciu nechávam v takej kondícii, že môže ďalej napredovať, uviedol Bíreš.

Ivan Korčok, Peter Pellegrini

Sebavedomý Korčok a rétor Pellegrini. Podpora neúspešných kandidátov sa nesmie preceňovať, hovorí po dueli politológ

28.03.2024 19:30

Kandidáti majú za sebou druhý duel. V čom vynikol Korčok a v čom Pellegrini?

Rím, Taliansko, koloseum, Forum romanum

Desaťmetrová prepadlina pohltila v Ríme dve autá

28.03.2024 19:29

Prepady ciest a následné diery sa vo veľkých talianskych mestách objavujú často.

Peter Kotlár

Kotlár identifikoval zásahy do ľudských práv a slobôd počas pandémie covidu

28.03.2024 19:02

„Odbornej konferencie“ sa zúčastnila aj ministerka kultúry Šimkovičová.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 2,841
Celková čítanosť: 8936375x
Priemerná čítanosť článkov: 3146x

Kategórie