otvorene

Prsty fialové od čučoriedok v horúci letný deň. Vôňa ihličia, rozpáleného slnkom, mäkký zelený mach lesa.

Chodievali ste zbierať čučoriedky? Ja občas, kedysi dávno, so starým otcom. Ale pravdaže sme ich aj kupovali niekoľko litrov. Kompóty sa kopili v komore, v starej až po strop siahajúcej polici. Nenapodobiteľná vôňa a chuť čučoriedkového koláča starej mamy.

A ozaj, jedli ste už niekedy fialkový med? Aj o ňom vám poviem pár slov vo chvíli oddychu, na prepnutie myšlienok od písania.

Hm, chuť a vôňa dávnych spomienok. Presne to je pre mňa fialová farba.

Fialovenie…

Všeobecne je fialová pokladaná za farbu múdrosti. Hovorí sa aj o fialovom smútku.Mne fialová pripomína niečo dávne, magické a hlboké. Je to farba silná, a pritom neskutočne krehká. Temná fialová i bledofialová by sa určite našli v mojom šatníku.

Tmavofialová…

Zvláštne, až v tejto chvíli som si uvedomila, ako silne sa mi farby spájajú s vôňou a s chuťou. Fialová – rozmarínová, levanduľová, keksíky s nimi sú skvelé. A fialky, pravdaže.Med z fialiek som kedysi robievala, keď boli deti úplne malé, hádam také tri – štyri roky. Má prekrásnu červenkastú farbu, ako žiadny iný med – a to som skúšala robiť med naozaj z kadečoho. Zaváranie ma bavilo – bola som experimentátor – zavárač. Môj fialkový med mával zvláštne lahodnú chuť. Ale treba naň nazbierať naozaj veľa kvietkov.

Fialová mi privoláva aj záplavu obrovských svetlo a tmavo fialových orgovánov pri dome môjho detstva, už ich niet. Ach, áno, prezradím vám, že sme dnes varili orgovánový sirup.

Keď som prišla žiť na Prednú Horu spoznala som aj fialové šafrány, svah v parku na jar nimi sfialovie…

Svetlofialová…

Jesienky – zvláštny, krehký kvet môjho detstva.

Prezradím teraz niečo hodne osobné – ako dieťa som milovala jesienky, ten nežný a silný kvietok, zachytávajúci posledné teplo Zeme pred dlhým spánkom zimy. Fascinovali ma, často som ich kreslila. Aj som si ich zasadila do našej záhrady, rástli tam dve pod starou brezou. Tento blog som začala písať pár dní dozadu večer. Pri písaní o jesienkach som prepla na facebook – a prvé, čo som tam videla, bol obrázok jesienok na jednej stránke. Tú zvláštnu koincidenciu som vtedy aj spomenula v blogu, ale teraz vám dopoviem pravdu, žetie jesienky ma vtedy upokojili, odtiahli myšlienkovo úplne inam. Pretože pri písaní blogusom na ten fbna chvíľu uplakane ušla, lebo ma zavalili spomienky.

Fúha, dám to. Fialová mi pripomenula černice – tak, a je to vonku.

Černice. Robievala som z nich kompót, medovo voňavý, s vanilkovým cukrom a sirupom. V belasých sklenených mištičkách, so smotanovým krémom, ako múčnik na nedeľné popoludnie. Desiatová škatuľa, do nej som ich zbierala v jesenné nedeľné dopoludnia, kedy varieval manžel, a ja som sa prechádzala so synom. Môj synček, moja láska, chýbaš mi. Chýba mi čas s Tebou.

Nekonečná cesta za spravodlivosťou…

Je to teraz silne bolestné, lebo posledné pojednávanie bolo v septembri minulého roka – a odvtedy spis do dnešného dňa nebol poslaný na Krajský súd do BB.

Cítim hnev. Nedovolím, aby tento štát bez zábran takýmto spôsobom týral obete pochybení lekárov. Ak sa na Alfieho týranie v priamom prenose dívali ľudia s pohoršením, týranie v priamom prenose nás – obetí pochybení lekárov nedoriešením veci a naťahovaním času v súdnom konaní – táto spoločnosť prechádza mlčky. Napľujem jej do tváre.

Preto dnes robím ďalší krok – dozviete sa ho. Čoskoro.

Elena  Predná Hora, 9.5.2018