otvorene

Skoré rána sú skrátka úžasné – a ja im dnes vzdávam hold. Dnešné „Skoré ráno“ je jedenástkový, záverečný blog – preto výnimočný, pár lúčov slnka a čriepkov spomienok dneška doňho prihodím.

Skoré rána sú inšpiratívne…

Isteže, skoré rána nie sú inšpiratívne pre každého, niektorí sa pred jeho objatím ukrývajú pod perinu a zaťahujú závesy. No pre ľudí mojej krvnej skupiny je ráno ozaj úžasnou časťou dňa. To sú tí, ktorí milujú prvé lúče slnka nad obzorom – a ako ranné vtáčatá nadšene vítajú nový deň. Presne tí, ktorí kráčajú skorým ránom s úsmevom a cítia slnko aj za mrakmi, v daždi. Lebo aj daždivé skoré rána bývajú úžasné.

Jedným úžasným daždivým skorým ránom…

Šedošedá obloha nemávala prázdnymi sľubmi zoslnečnenia. Vietor v lese rozvieval vodu v prameňoch tak divoko, že nešlo rozoznať, čo je dážď a čo iba spŕška vody zachytenej na stromoch. Preliezala som pomedzi popadané stromy, padlo ich zopár v posledných dňoch. Zápasila som s vetrom prudko a bezohľadne ohýbajúcim stromy, vŕzgali hlasno pod jeho náporom. V diaľke tiahlo zahrmelo. S dvomi hrsťami kuriatok som sa rozbehla domov, už bolo 5,15. Pred šiestou som už bežala k busu do práce, s vodou ukvapkávajúcou z vlasov dažďovou rannou krajinou. Hej, ráno, predminulý piatok. Posledné ráno doma pred nočnou cestou do Prahy na konštelačný víkend. Mohol by to byť doma víkend plný rána v lese, aj nejakých húb – namiesto dvoch neprespatých nocí na cestách. Ale skupina Delta mi stojí za všetko, čo do toho dávam. Postrkáva ma k zmúdreniu. Náš lektor Vojta vytvoril atmosféru bezpečia a pohody, aj „dobrú svorku“ – baby v skupine voňajú človečinou a mám ich moc rada – nuž, to sa obvykle darí citlivým, láskavým a múdrym ľuďom, akým Vojta je.

Skorým ránom…

Obloha nad obzorom postupne jemne priezračnieva a potom zažiari zlatistou žiarou. Slnko naťahuje lúče, objíma nás nežne a krehko, kým začne dýchať horúčavou dňa. Ach, niekedy túžim byť v takej chvíli kdesi na lúke vysoko v horách, uprostred prírody, cítiť naozaj hlboké prepojenie s ňou pri prvých lúčoch slnka. Bol to taký môj dávny tajný sen, nikdy nevyšiel. Práve také hlboké spojenie s prírodou je mi blízke na šamanoch – a Zámer sveta mi prihráva teraz príležitosti sa o šamanizme dozvedieť viac. No, možno. S úctou a vďačne prijímam poznanie.

A áno, jeden malý sen som si dnes splnila – ťahalo ma do doliny Strateník pozrieť. Nie, Strateník nebol idylickou lúkou plnou kvetov pri potoku – ako v mojej pôvodnej predstave. Ale zaujímavo bolo. Cesta tam hustým lesom chladila – i v najhorúcejšom lete iste osviežuje – a prinášala kadejaké prekvapenia. Podelím sa s vami o pár postrehov. O tajomnú chalúpku pod cestou – rada by som vedela, kto tam kedysi žil, tak hlboko v lese. Bolo by úžasné, keby k nej pridali nejakú tabuľku s príbehom. No a potom pri obrovskej skale som objavila zvláštnu kosť – nemám predstavu, z akého zvieraťa môže byť. Kika (moje najstaršie dieťa), ktorá „výletovala“ so mnou, s humorom jej vlastným podotkla, že ak v tej diere v skale niečo žije, moja otázka bude nepodstatná, lebo tam môžu byť o chvíľu i naše kosti. A cestou domov priletela vrana – krákala a krúžila naozaj dlho – sprvu nízko nado mnou, na chvíľu i zosadla na lúku – no keď mi napadlo fotiť, krúžila už hodne vysoko. Chvíľu pôsobila ako dravec, ale bola to vrana – a intuitívne viem, že mi čosi určite chcela povedať. Nie, nebolo to nič zlé, aj to viem isto – nejaké posolstvo. Veď uvidíme.

Záverom…

Nuž, nech vám skoré ráno rozžiari zakaždým slnko vo duši. Veľa pohody do skorých rán…

Elena   Predná Hora, 5.7.2018