otvorene

Superman, Batman, Joker, Winnetou, Old Shatterhand, Sandokan, Jánošík, Fantaghiro, Tarabas, či trebárs Gandalf a hobbit Frodo – aj kadejakí nespočetní ďalší filmoví a historickí hrdinovia, kladní či záporní… Uvažujete niekedy o ceste a životných osudoch týchto hrdinov?

Akým z filmových či historických hrdinov by ste sa chceli stať – a kvôli čomu práve ním?

Ak si dáme pravdivú odpoveď na túto otázku, veľa nám to prezradí o nás samých. O našich hodnotách, aj o našej životnej ceste a životnej múdrosti, ktorú v sebe nesieme. O našich životných voľbách.

Prečo práve o hrdinoch?

Mám rada skoré ráno s jeho krehkou krásou a nádejou prichádzajúceho dňa. Čas skorého rána je pre mňa inšpiratívny – uvažovala som o svete vždy cestou do práce, kráčajúc k autobusu prebúdzajúcou sa prírodou v sprievode slnečných lúčov či dažďa, oblakov, šumení vetra. Lenže Kika, moje najstaršia dcéra, kúpila auto. Na jednej strane je pre mňa uľahčením nemusieť včasráno v čase i nečase bežať k busu a vliecť v rukách všetky nákupy z Revúcej, na druhej strane skončili moje ranné cesty, debaty so šoférom, aj pohľad na sfarebnenú fontánku.  Nuž, všetko dobré, čo nám prichádza do života, si vyžaduje zároveň aj niečoho doterajšieho sa vzdať. Teraz vedieme občas cestou autom do práce ranné debaty s Kikou. Vždy som mala rada filozofické rozhovory, ktoré nie sú stratou času či prázdnym táraním, aby sme zabili čas alebo aby sme nesedeli v trápnom tichu. Inšpiratívne, ktoré rezonujú v mojej mysli ešte nejaký čas a umožňujú mi sa posúvať, vidieť nové uhly pohľadu na niečo. Také naše ranné rozhovory sú. A presne o tej šanci každého z nás voliť si dobro alebo zlo  a v tej súvislosti aj o hrdinoch sme v minulom týždni hovorili – Kike prišla kniha o hrdinoch z Amazonu, darček odo mňa na jej júnové meniny, dorazil na opakovaný pokus konečne. Venuje sa dieťa už dlhšie zaujímavému odbornému výskumu o hrdinoch, o tom ale viac neprezradím.

A tak som nad hrdinami a kadečom okolo nich i ja uvažovala. Prečo sa niekto stane hrdinom a niekto darebákom? Prečo sú nám niektorí hrdinovia takí blízki? Čím sa stáva niekto hrdinom – je silný, azda najsilnejší zo všetkých? Alebo je azda aj slabý a dokáže si to priznať, čo jeho silu znásobí? A vôbec – kto je hrdinom? Hrdina je ten, kto bojuje za dobro? Je vôbec v poriadku vybojovať dobro pre všetkých a za nich, namiesto nich? Nemali by sme za dobro bojovať všetci, aby sme si každý za seba uvedomili, aké je pre nás cenné? Lebo ak za nás vybojuje dobro niekto iný, ako sa z nás samých stanú dobrí ľudia? Postavíme sa na jeho stranu len tým, že ho dostaneme, alebo až keď si uvedomíme  jeho vzácnosť a sme schopní zaň odvážne stáť aj my sami?

Otázok ajajaj – no nepoznáte ma trochu za ten čas písania? Som veľký snívač a idealista, rada takto pochabo filozofujem.

A pravdaže aj otázka dobra a zla by sa tu mohla vinúť v debate k tejto téme…

Každý z nás môže byť hrdinom…

Každý z nás má pri narodení rovnakú šancu voliť si dobro alebo zlo. Nie v zmysle toho, čo nás v živote postretne, ale v tom, akým spôsobom v živote v rôznych životných situáciách – ktoré pokladáme za dobré či zlé – my sami konáme. Odvážne či zbabelo. Múdro a bezvýhradne prijímajúco poskytujeme priestor životu dať nám to pre nás najlepšie. Alebo hlúpo ohraničujeme šírku možností svojich volieb strachom, predsudkami a lipnutím na tom, čo máme opustiť. Beztak nám Zámer sveta opakovane ukazuje, že to nie sú správne cesty – a preto do nich musíme vkladať čoraz viac energie, aby sme sa ich držali, je to čoraz ťažšie a sme v nich čoraz menej sami sebou, až kým nepochopíme, že sa toho naozaj musíme definitívne pustiť…

Život nám prináša možnosť voľby…

Volíme svoje kroky na základe zrelosti, životnej múdrosti, aj toho, čo pokladáme za dôležité. Správny smer riadený Zámerom sveta je najvyššou možnou mierou nášho rastu a cesty ku naplneniu životného poslania, no nie vždy ho dokážeme pravdivo nasledovať a spomaľujeme sa blúdením. Aj napriek dôvere zápasíme občas so strachom vykročiť dopredu, osud nás postrkuje znovu a znovu. Zápasím i ja so situáciou „veľkého vykročenia“, v piatok mi prišlo na pintereste krásne dračie koincidenčné povzbudenie – „bez strachu nemôžeme byť odvážni“.

Veď hej, bez strachu nemôžeme byť odvážni.

Život nám prináša možnosť voľby?

Aj v nedeľu v noci cestou z Prahy som presne o našich životných voľbách uvažovala.  Autobus sa hnal tmou, za oknami zúrila búrka, dlho, predlho. Temnú oblohu križovali blesky. Búrka nám nedáva na výber, plynie. A i život plynie tak spontánne ako búrka, ak sa nesnažíme ho vtesnať do úzkych koľají svojich predstáv. Ja ho momentálne vtesnať neviem, alebo prestávam ho vtesnávať?

Moc krásnu myšlienku k tomu prijatiu plynutia dnes nahodila v našej konštelatérskej skupine Delte Martina – odcitujem  „snaha mít vše pod kontrolou, je velká nepokora před Vyšším řádem, Bohem, Zdrojem, Vesmírem….. nazvěme si to podle sebe – a potom zbytečně prožíváme větší a větší traumata, abychom se k němu, konečně, obrátili…“

Paradoxom je, že tým organizovaním svojho osudu škodíme najviac sami sebe. Lebo malé voľby (rovnosť cesty, či jej odbočky) sú naše, veľké (smer a cieľ cesty) nie.

Niektoré možnosti voľby sú skrátka len iluzívne – stále so sebou nesieme svoju podstatu – napríklad ak ste čarodej, ste ním prechádzajúc životmi navždy. Možnosti voľby nie sú byť ním či nebyť, voliť môžete len medzi čierny, dávajúc silu do moci nad inými, alebo biely, dávajúci silu do pomoci iným a uzdravenia Zeme. A nikto, naozaj nikto iný vás o silu nemôže pripraviť, len vy sami.

Záverom…

Hm, najväčšia sila je tá, ktorá môže čakať, až kým príde jej čas. A najväčšia odvaha je „nemiešať karty osudu“ – pustiť sa úplne minulosti a prijať s úprimnou vďakou prichádzajúce.

Áno, je to obrovské poznanie.

V konečnom dôsledku je to naša voľba – zmúdrieť a spokornieť…

Elena   6.9.2018