Červenozlaté zore v hmlovom opare sa jemne prelínali s temným obrysom hôr na horizonte. Postupne priezračneli do nebovomodrej oblohy úžasného jesenného dňa. Idylický okamih skorého rána narušovala len skutočnosť, že som ho zažívala cestou do práce.
V týchto dňoch je v horách prekrásne – moc a moc som si priala odísť do náručia lesa. V priebehu posledného týždňa sa svahy prudko sfarebnili, rozžiarili sa v tisícoch odtienkov. Slnkom zasypaný deň a príjemne prehriaty vzduch – to je jeseň, pre mňa najúžasnejšie obdobie roka. Obzor vidieť krištálovo číro, vzduch vonia lesom pomaly sa ukladajúcim k spánku tak intenzívne. Lístie sa nesie vzduchom, ticho šuští kĺžuc sa k zemi…
Prianie odísť, odísť do lesa by nebolo vôbec nereálne, mám ešte dovolenku z minulého roka. No Zámer sveta je rozhodnutý ma do lesa nepustiť (vie prečo, a ja tiež, nebudem klamať, je v mne teraz zúfalé prianie sa z toho lesa už nevrátiť) – a tak ma chytil pevne pod krk – naváľaním povinností, navyše poruchou USB kľúča mi zmazal nielen rozpracované práce, ale hlavne pripravený záverečný jedenástkový blog.
A náhodne otvorenou knihou som dostala náležitú lekciu o “klopýtaní přes kameny“ – prekrásnu metaforickú úvahu o Odysseovej ceste plnej strát, z ktorých každá ho čoraz viac približuje domovu. S jasným príbehom o tom, ako si človek zbytočným odporom spôsobí len ďalšie poranenia. Dal mi najavo, že ma má prečítanú.
Nuž tak, Zámer sveta neoklameš…
Elena 11.10. 2018
P.S.: Pôvodný blog O čom médiá čušia som po malej diskusii s adminom zmazala. Stotožňujem sa s jeho názorom – to je všetko.
Celá debata | RSS tejto debaty