V Prahe otvorili prvý bordel s gumovými prostitútkami – a zákazníci na ne údajne stoja aj v radoch. Vo svete zopár takýchto umelinových bordelov už údajne nejakú dobu vraj funguje. Na hraniciach medzi štátmi zavádzajú roboty, ktoré odhalia akékoľvek signály klamstva. Do obrazu takéhoto zvláštnosveta mi zapadol článok o tom, ako v súčasnosti roboty nahrádzajú aj psychológov, dokonca prostredníctvom mobilných aplikácií, ktorý som tiež dnes čítala.
Čudesná doba – zauvažovala som, ľahko oviata správami tohto typu.
Svet, v ktorom sa vytráca blízkosť…
Niektorí sa tomu vytešujú – cítia sa bezpečnejšie, keď si pohovoria so svojou mobilnou aplikáciou Wysa, Youper, či Woebot. Neprezradí ich tajomstvá, a je k dispozícii kedykoľvek. Netreba sa nikde objednávať, ani čakať. Aplikácie vychádzajú z prísne rozumovo rozkrokovanej, tzv. kognitívno behaviorálnej formy terapie, odhalia úzkosť a depresiu. Autor článku pripomenul, že aj za tými aplikáciami stoja psychológovia, takže koniec odboru určite nie je na dosah.
Nuž tak.
Virtuálny svet viac ako realita…
Nie, nie som fanúšik virtuality. Niet nad nefalšovaný ľudský kontakt. Pocit, že niekto s nami zdieľa, že nám rozumie, že vníma našu bolesť – aj keď pre nás nemá žiadny múdry návod, ako ju zvládnuť. Stačí len to, že s nami súcíti…
Žiadneho múdreho návodu ani niet, v mnohých situáciách – a najviac pomáha také to „srdce na dlani“ – „viem, že ťa to bolí a stojím tu pri tebe…“
Je to tak „u psychológov“ – a keď namiesto múdrych rád, ako treba to a hento ľudia cítia, ako vnímate ich bolesť, tak za vami pribehnú i keď platíte v obchoďáku pri pokladni. Zazdieľať, že už je lepšie, prehodiť slovo vďaky pred očami prekvapenej pokladníčky.
A je to tak i v živote – niet nič cennejšie ako človek, ktorý dokáže stáť pevne pri nás aj v zlých časoch. Možno aj práve preto je natoľko cenný dvojplamenný vzťah, lebo dvojplamene cítia navzájom bolesť toho druhého.
Kde domov je náš…
Jasné, krylovské obrazy mi vždy lámu srdce. Úžasne dokázal pár slovami vystihnúť dobu, a to nielen dávno minulú. …„Schůzku nahradíš schůzi, belháním chůzi, povykem klid. Vůne piva a kvásku, nahradí lásku, Boha a cit…“ Ach, hej, snílci a blázni sú moja krvná skupina, umeliny nemám rada, v žiadnej podobe. A kladiem si otázku, čo je to s nami – niekedy tajne vzdychám za svetom, v ktorom nerušene ulicami dediny pomalým krokom kráčali kravy z paše. Svet, o ktorom dnes v správach hovoril Michal Sýkora, štrbský starosta (jasné, moja rodná obec) ako o svete, ktorý odišiel. Chýba mi ten dávny svet, páči sa mi oveľa viac ako autá rútiace sa dedinou v oblakoch prachu a smradu.
Som človek dávnych čias. Sedieť pri vatre a opekať slaninku v pokojnom večere je pre mňa viac než tá najúžasnejšia nóbl párty. Je mi blízky svet, v ktorom nie sú roboty na sex a aplikácie na smútok. Svet, ktorý vonia človečinou…
Svet, v ktorom žijeme, je plný paradoxov…
Prebiehajú vojny, zúria tornáda, odohrávajú sa zemetrasenia, zabíjajú novinárov, ľudia sa navzájom zastrašujú, klamú a okrádajú, pribúda áut, znečistenia prostredia, aj biedy… A pritom vždy znovu vychádza nad obzor nádherne žiarivé slnko, šumí vietor korunami stromov, sladko spievajú vtáci v tichu lesa a v rannom svitaní prednohorský vzduch vonia prenikavo čisto…
To my sami sebe musíme dať odpoveď na otázku „kde domov je náš“. Či máme odvahu sa srdcom dotknúť ozajstného sveta, vpustiť ho doň s láskou, bolesťou, aj s jeho čistou krásou – alebo či sa postavíme do radu na gumové prostitútky…
Elena 12.11.2018
Celá debata | RSS tejto debaty