otvorene

Sedela v kresle a lúče zapadajúceho slnka jej do vlasov hádzali odlesky farby tmavého zlata. Dívala sa tíško ako zalievam čaj. Bazovo-citrónový, jej obľúbený – viem, veď preto som ho dnes cestou do práce kúpil. Rovno štyri balenia. Svoje analýzy si strčte niekam, nikdy som nebol analyticky orientovaný.

Aj med a malinový sirup som kúpil – bol som jednoducho zvedavý, ako ten čaj chutí s medom, alebo s tým sirupom. A nemusíte mi robiť ani školenie o objektivite, my odborníci dobre vieme, že máme byť objektívni – no ale veď poznáte ten starý vtip o čiernej a bielej krave… Ach, áno, iste, aj tá čierna, aj tá čierna je moja, ale tá biela…

Hm… bazovo-citrónový čaj s malinovým sirupom je úžasný, uchlipkávam ho horúci a voňavý z veľkého bieleho hrnčeka s červenými bodkami, a čas sa ťahá ako zlatistý med.

Nadýchla sa nežnej malinovo-bazovej vône a pousmiala sa.

„Tak čo máte nové?“ zahlásil som odborno-radostným hlasom, lebo oči mala smutné. V takých chvíľach my – psychiatri sledujeme oveľa viac neverbálne signály a tón hlasu pacienta, než akékoľvek jeho slová.

„To je dobré“ zahlásila neurčito.

„Dobré?“ parafrázoval som.

Pokrčila plecami. „Keď sa porovnáme s hladujúcimi deťmi v Afrike, a bezdomovcami,  a s krajinami zasiahnutými vojnou – tak sa v podstate máme všetci fajn…“ dodala bezvýrazne.

„No čo sa stalo?“ opýtal som sa zúčastnene a starostlivo.

Na ten tón hlasu zaberala. Otvorená starostlivosť v mojom hlase ju zakaždým viedla ku viac ako trojslovnej vete a vtedy vždy na chvíľu „poodtiahla záves“ na duší, kým sa zasa vrátila späť do hlbočiny.

„Nuž, cesta z bahna vedie bahnom, tak ešte chvíľu musím vydržať“ popísala stručne a výstižne situáciu. Pripomínala mi čímsi mačiatko, pôsobila krehko. Jej pohľad bol priezračne čistý, aký mávajú len deti a mláďatá. Veď vravím, ako malé smutné mačiatko…

„Tak čo sa stalo?“ parafrázoval som otázku trpezlivo a láskavo.

„Pokračovanie realityšou Klamár roka je vyčerpávajúce. Jediná, ktorá z tých žien presne poznala situáciu a vedela, že robí špinavosti a aj ich skutočne robila, je krava Karola. Keď si prečítate Predvianočný príbeh, pochopíte“ pokývala hlavou, dívajúc sa do zeme.

Musím si ten príbeh prečítať hneď ako prídem domov, hovoril som si v duchu. „Dostane krava Karola tie  tašky časopisov?“ snažil som sa ju trochu rozveseliť.

Zdvihla zrak, v očiach sa jej blýskalo. Uff, kdeže mačiatko, tigrica.

„Ach, to je len jedna z vecí, ktoré ju čakajú.“ Zhlboka sa nadýchla. „Viete, ja som láskavý a súcitný človek, správam sa obetavo, zmierlivo a hodne, hodne trpezlivo. Niekedy to ľudí mýli – pretože to neznamená, že sa neviem správať inak, ak si to niekto skutočne vykoleduje.“

Ako to robí, že v modrých očiach má zlatý plameň, preletelo mi hlavou. Oči jej iskrili zlatistými hviezdičkami, no pokračovala pokojným hlasom.

„Krava Karola si to vykoledovala. Neriešim ju za seba – nechávam ju za nečestnosť voči mne s následkami jej činov samú, a súcitím s ňou, pretože viem, že Zámer sveta ju do troch mesiacov dovedie ku pochopeniu následkov jej zla. No najviac ublížila jednej z mojich dcér, tá sa na Vianoce neveriacky smiala, že s takou ohavou by ocko nič nemal. I jej facebook dal dcére hneď zablokovať, dieťa mu verilo. Teda, keby si mňa chlap zablokoval deň pred Vianocami na facebooku, bola by to pre mňa bodka za vetou. Ale u kravy Karoly by sme zbytočne hľadali akékoľvek morálne zábrany, charakter a svedomie, či nebodaj sebaúctu. Musí sa ho držať ako kliešť, je to jej jediná šanca – beztak jej ujde, lebo nie je padnutý na hlavu – a rýchlo mu dôjde, čo za atrakciu si zavesil na krk, teda, ak sa jej medzičasom ešte nezbavil. Je mi to jedno – pre mňa teraz už vonkoncom nič neznamenajú „čestnéslová“ typu s takou by som nič nemal, ani ju vôbec nepoznám, atď., atď., atď. A neznamená to nič ani pre moje rozhodnutie za moje dieťa ju náležite potrestať“ dodala. „Takže nielen igelitky s novinami ju čakajú. Verejne jej aj napľujem do tváre, raz – už som ju medzičasom na ulici stretla, isteže, klepala sa ako osika, nečisté svedomie je zlý sprievodca – ale počkám si s tým napľutím na miesto, kde bude veľa, veľa divákov. A samozrejme budem o nej hovoriť pravdu. Lebo najlepší trest pre nečestného človeka je povedať otvorene pravdu o jeho nečestnosti.“ Pousmiala sa. „Veru, to stačí, nič viac netreba.“

Myslím, že jedným zo znakov „zdravosti jadierka“ je u človeka schopnosť zachovať si v ťažkých situáciách humor. Sám som dosť vážny človek, a tak sa mi moc páči ten jej úsmevom prežiarený pohľad na veci – slnečná ľahkosť, s akou občas tá moja spisovateľka popisuje to všetko bolestné a ťažké, čím prešla.

„Viete, keby som naivne verila tým „čestnýmslovám“, potom by mi mala krava Karola vysvetliť tie jej srdiečka a pusinky, čo môjmu manželovi posielala. Nebodaj je to nejaký inovatívny produkt obchodného reťazca Tristotri šmejdov? Akože bonus k nákupu v štýle „bude vám vypisovať naša predavačka“? Pusinky a srdiečka posielame vybraným zákazníkom? Hm, len potom nechápem podľa čoho vyberajú k tejto inovatívnej akcii zákazníkov, podľa sumy nákupu sotva – možno to pribaľujú len k žiletkám pre pánov, ktovie. Musím si to ujasniť – žeby som napísala žiadosť o informáciu tomu ich ústrediu, čo je to za podivnú reklamnú akciu ich obchodného reťazca?  Aj s pripomienkou, že keď už, tak či by k tej akcii radšej nenašli nejaké pekné a inteligentné brigádničky. Lebo veď viete, nekvalitná reklama zákazníkov skôr odstraší ako pritiahne…

Elena  9.3.2019