otvorene

Sú veci, ktoré na mňa skutočne vplývajú. Zdanlivé maličkosti, objavujú sa ako posolstvá zakaždým, keď som na hranici síl alebo dôležitého rozhodnutia. Upokojujú, zvláštnym spôsobom ma dokážu zastaviť. Pôsobia ako pofúkanie rany, hojivé objatie na diaľku, držanie za ruku, láskavý hlas „áno, poď, kráčaj“. Tiché prikývnutie „počujem a vidím Ťa, vnímam, čo sa s Tebou deje“. Napriek všetkému, vždy a stále na mňa platia. Svojim spôsobom ma to mätie, lebo ponorená v hlbokej nedôvere sa obávam toho, aby mi niekto tak rozumel. Neviem, či je to dobre alebo zle, že na mňa niečo dokáže takto silne pôsobiť, no úprimne si priznávam, že isté veci na mňa tak silne platia – prijímam to ako fakt a nad súvislosťami si radšej vôbec nelámem hlavu. Zakaždým ma dovedú k pozitívnej úvahe a načúvaniu koincidenciám a ďalšiemu vykročeniu. Je to zvláštne prepojenie, nerozumiem mu, ale rešpektujem ho.

No a po tej hore úprimnosti z úvodu, určenej nie každému, prezradím teraz vám všetkým, čo nadpis blogu znamená, a dám viac o tej myšlienke.

Kríž dokazuje všetko…

Áno presne to je preklad latinského textu z nadpisu. Ukazuje nám význam ťažkých chvíľ, ktorými prechádzame. A je to aj moja dnešná koincidencia, veľmi silná, ako to niekedy býva. Je z knihy Rohra Skryté súvislosti, náhodne vytiahnutej z košíka s ešte neprečítanými knihami. Hovorí o tom, že zmúdrenie je „dielom zármutku“ – a že Boh je nie pozorovateľom, ale  účastníkom nášho utrpenia. Príbeh Jóba je tam uvedený – a hovorí nám, že Boh niekedy ťažkými časmi netrestá ľudí za ich vlastné zlé skutky, ale preveruje stálosť ich vzťahu k nemu. Či v neho naozaj veria, a či pri ňom pevne stoja.

Budem úprimná – tomu v tejto chvíli rozumiem, spravila by som na jeho mieste presne to isté teraz každému, koho by som vpustila do môjho života, kým by som ho do neho vpustila. Je to o dôveryhodnosti, a o tom, že dôveru si treba získať a uvedomovať si jej cennosť. Takže ak zažívame ťažké časy, súvisí to niekedy so silným životným poslaním. Viem, že táto myšlienka sa odráža v poznaní o Cheironovi – zranenom liečiteľovi, aj v šamanstve, že šaman musí pred vykročením prejsť „malou smrťou“. No také hlboké pochopenie a súhlasné prijatie tej skutočnosti pre mňa nastalo teraz.

Posunulo ma to. Pripadalo mi to ako prikývnutie po minulovíkendovej konštelačke, ktorou som uzavrela vzťah s tou lekárkou. (Pravdaže, na svetskej úrovni páchateľ musí dostať primeraný trest, aby sa zachovala rovnováha dávania a brania, aj preto, že jeho úlohou je naučiť sa prevziať zodpovednosť za svoje činy.) Sprevádzal ma obrovský pocit nielen straty, ale aj viny, že som nedokázala moje dieťa uchrániť. Po tom, čím som prešla v minulom mesiaci, mám poznanie, že „to svetlo stále svieti“ a smrťou nič nekončí, aj pár ďalších vecí.

Záverom…

Otvorme nenáhodne náhodne knihu ešte raz.  „Tri, ktoré trvajú“ – presne to mi už pred časom otvorila táto kniha. Zrejme si toto posolstvo máme pripomenúť  – takže láska je pravý cieľ, viera je proces k nej vedúci a nádej je ochota kráčať k tomu cieľu bez s dôverou, bez jasného poznania cesty. 

To je všetko.

Vlastne nie – deň plný pokoja a pohody vám všetkým prajem…

Elena     10.3.2019