otvorene

Kráčali ste niekedy v skorom ráne lesom, ktorým prenikajú prvé lúče slnka?

Slnko pomedzi stromy vrhá drobné zlatisté svetelné záblesky. Trblietavé svetielka vytvárajú prekrásne obrazy na kôre stromov, v lístí a na zemi. Kde-tu pod jeho jemne prenikajúcim lúčom malý kúsok lesa ohromujúco skrásnie. Na niektorých miestach lesa je popri tom hlboký tieň, sú ponorené do temnoty. No to svetlo vychádzajúceho slnka, to nádherné žiarivé svetlo, prenikajúce medzerami medzi stromami, vďaka tým tieňom o to viac vyniká. Kde – tu niečo šumí v tom lese, vietor vanie korunami stromov, občas počuť vtáčí spev. A tisíce vôní, nevieš ani ktorá je aká, zlievajú sa do jednej čarokrásnej symfónie, prepojenej so záplavou farieb a zvukov – les je zázračný, ak ho vnímame všetkými zmyslami…

Život je ako les – sú v ňom miesta plné tieňov a miesta, ktorými preniká slnko. Aj prekrásne miesta, na ktoré dopadá ojedinelý slnečný lúč…

No tak už viete, ako vidím život ja…

Je ako les, zaliaty lúčmi slnka na svitaní. Malé zlatisté záblesky sú ako zázračné okamihy dňa, maličkosti, ktoré podaktorí pokladajú za samozrejmé. Kvapky rosy trblietajúce sa na tráve, keď vychádza slnko, alebo ako oblak putujúci práve nebom. Pre podaktorých také somariny – čo sme nikdy nevideli oblaky? Trblietavé svetielka sú dobré veci, ktoré v živote má každý z nás, ukazujú nám krásu všednosti. A lúče, predierajúce sa temnotou lesnej hlbočiny sú zázraky, ktoré nám občas Zámer sveta priveje do života. Vietor je závanom slobody, no veď preto ho tak milujem, lebo moja samurajská podstata v kontraste k vodnárskemu rebelstvu brala na plecia vždy kopu povinností. A áno, aj život by sme – podobne ako les – mali vnímať všetkými zmyslami.

Ach, filozofujem, pravdaže…

Nemá čo robiť, nudí sa, a tak filozofuje – poviete si možno. Nie je to tak. Ráno som zbalila dva chleby so slnečnicovými semienkami, natreté maslom a džemom, aj nádherne červené jablko a vyrazila som do volebnej komisie. Mám so sebou dokonca až dve knihy, z jednej z nich som prečítala pár strán. Slovo nuda nepoznám, vždy si čosi činorodé nájdem. Filozofovanie však akosi prirodzene patrí k môjmu životu, dumám svojsky o kadečom – a občas ľutujem, že ľudí mojej pochabo romantickej a idealisticky naivnej, snívačskej krvnej skupiny ani niet. Davy „tých normálnych“ sa prakticky a realisticky hrnú za tým, čo mňa neláka. A čo sa týka lesa – v tejto chvíli filozofujem dvojnásobne – pretože les milujem, no tento rok som ešte stále nebola v lese. Vlastne som nikam z bytu nevykročila. Nie že by som vôbec nebola v prírode. Aj o týždeň na Zaježke, kam poputujem za konštelačkami, na chvíľu do lesa zájdem – no to je iné. Nebola som na miestach, ktoré sú mi blízke – na vyhliadke a ani „u partizánov“. No dobre, nechcem o tom uvažovať, a už vôbec nie hovoriť.

Život je ako…

Tento výrok si zrejme každý z nás doplní po svojom a pripodobní život k niečomu inému. Pre niekoho ako ružová cukrová vata, alebo vanilková zmrzlina, či ako horúce, slnkom prežiarené letné poludnie, alebo ako hlučnú hudbu. Ja ho vidím ako krehko nežnú cestu lesom, prežiareným lúčmi slnka, ktorým kráčame na svitaní…

Elena  25.5.2019